Poďme si predstaviť toto večne namosúrené kurča. Čo? Snáď ste si nemysleli, že všetci operení sú záhradkári s nekonečnou láskou v srdci. Pokiaľ áno, Akeros vám definitívne zmení názor.
Už od prvého pohľadu si na Akerovi povšimnete večne zamračený, priam až ľadový pohľad, ktorý akoby strádal všetkými emóciami. Z nič nehovoriacej mimiky ťahá mráz a nikdy neutíchajúca negativita. Je to zaritý pesimista, u ktorého by ste súcit hľadali ťažko. Žije v presvedčení, že milovať je slabosť. Sám tento pocit zadupal hlboko do svojho kamenného srdca. Je to nebodaj samotou, ktorou sa obrnil či krušnou minulosťou, o ktorej nik nevie? Sám na to odpoveď nepozná.
Druhý aspekt, ktorý vám napovie, že s týmto drakom skutočne pri čaji nepokecáte je nespočetné množstvo jaziev. Jeden by si dokonca myslel, že boje vyhľadáva a nebol by na omyle! Akeros je totiž bojovník a pacifistov vidí ako slabé kusy. Dalo by sa povedať, že je pravým opakom "ži a nechaj žiť." Berie druhým, i keď toho majú minimum. Nezaujíma sa o to či tým niekomu uškodí, veď predsa prežije iba ten najsilnejší. Na všetko má vždy odpoveď a pokiaľ s jeho názorom niekto nesúhlasí, automaticky ho odpíše ako slabý kus nehodný života. Papuľu má obrovskú, o tom niet pochýb. Okrem zeleného dymu dokáže vychrliť salvu nadávok a urážok, či už mierených na vašu osobu alebo prostredie, v ktorom sa práve nachádza. Väčšinu času práve tento fakt mnoho drakov odradí sa s Akerosom dať do reči. Je to našuchorený hundroš, z ktorého máte pocit, že je skôr starým jazvecom ako elegantným stromovým.
Keď spomíname eleganciu, ktorou toto plemeno oplýva, poviete si, že sa narodil do zlého tela. Vo vzduchu má kostrbatý let, pripomínajúci skôr sliepku ako vznešeného draka. So šplhaním to má podobne a síce je známe, že stromoví v obľube obývajú košaté koruny, Akera by ste v nich hľadali ťažko. Obratnosť je jeho slabinou. Tam, kde ho matička príroda požehnala silou, ubrala mu na mrštnosti. Často má tvrdé pristátia či nepekné pády z kmeňov stromov, ktoré ho neraz stáli nemalé zranenia.
Je tvrdohlavý a bude sa s vami škriepiť i o tom či je obloha modrá alebo červená. Väčšinu času je na omyle, no chybu by si nikdy nepriznal. Bude sa hádať, dokým to druhá strana jednoducho nevzdá. Obrástli mu snáď svaly mozog? Akeros totiž vždy koná skôr ako si poriadne premyslí, čo vlastne ide urobiť. Nemálo krát sa teda zapletie do vecí, ktoré sú väčšie ako on a potom mu už neostáva nič iné ako sa nechať situáciou prefackať. To však neznamená, že by stiahol chvost a zdrhol. Pokiaľ mu nejaká vec ide je to už spomínaný boj - ako fyzický, tak psychický. Ak by ho mala vlastná pravda stáť život, bude sa biť, dokým ho laby ponesú. Je odolný a bolesť sa naučil znášať dobre. Neraz totiž musí zatnúť zuby a len ísť ďalej, aby si zaručil vlastné prežitie.
Ako ste si už mohli vyvodiť, je drakom nespoločenským a ostatnými pohŕda, či už ide o vlastný druh alebo akúkoľvek autoritu. Dalo by sa povedať, že má istú formu god komplexu. Bude vás od začiatku súdiť a okamžite si na vás vypichne, podľa neho, vaše slabiny. Pokiaľ sa neprekážete silou, nedostane sa vám ničoho okrem večného podpichovania, urážok a výsmechu. Zato však bude od každého očakávať milosť a pomoc, ktorej sa však dočká od málokoho. Mať s ním súcit skutočne zaberie more trpezlivosti. Väčšinu si rozhnevá ešte skôr, ako s nimi strávi dlhší čas. Spoločenstvám taktiež neholduje. Berie ich ako zbabelcov, ktorí potrebujú zuby ostatných, aby sa ubránili. Rovnaké zmýšľanie má o vyššej moci. Prečo by autority mali vládnuť svetu z úkrytov? Pokiaľ by neboli zbabelcami, žili by medzi smrteľníkmi, no nie? Všetci však vieme, ako dopadnú tí, ktorí si autority znepriatelia. Žeby bol nakoniec on zbabelcom, ktorý ich nehľadal práve z tohto dôvodu?
Ešte stále vás neodradili povahové črty spomenuté vyššie? Gratulujem! Ste naozaj vytrvalí a na oplátku sa dozviete niečo o Akerosovi pod maskou nepriateľstva, ktorú nosí. Možno by ste si mysleli, že v ňom emócie umreli, to však nie je pravda! Sú len ukryté hlboko v jeho vnútri a zaberie mnoho času, kým sa vám ich podarí vytiahnuť na povrch. Určite to teda nie je žiaden slniečkár s láskou na rozdávanie, no dokáže cítiť rovnako ako každá iná bytosť. Vlastne by ste boli dosť prekvapení, keby vám poviem, že je len malé vydesené dráča. Nosí v srdci žiaľ, ktorý kryje agresivitou. Osamote ho však smútok dobieha a on sa ním necháva pohltiť. Je lovnou zverou vlastnej minulosti a spomienok, ktoré ho strašia za temných nocí. Rovnako ako smútok dokáže Akeros cítiť radosť či dokonca sa nadchnúť pre istú vec. Nikdy by však pred inými tieto pocity nepriznal a radšej by sa znovu začal hádať.
Čo môže nejedného prekvapiť je Akerova láska k rastlinám či hmyzu. Miluje pestrofarebné kvety a rád sa výživa v ich vôni. Rovnako, tak rád pozoruje motýle poletujúce na rozkvitnutých lúkach. Okrem motýľov priam miluje lienky či mravce, ktoré ho zaujali práve svojim spôsobom života. V sentimentálnej chvíľke ho teda môžete zbadať, ako je prikrčený k zemi, pozorujúc chrobač. Na veškerú flóru je veľmi ochranársky. Dajte si teda pozor, aby ste v jeho prítomnosti omylom nezašliapli kvietok či nezlomili halúzku. To by viedlo ku kompletnému znepriateleniu jeho osoby.
A čo zo srdca nenávidí, okrem svojho okolia? To bude voda a búrky. Skutočne ho neuvidíte člapkať sa ako vrabca v mláke či chytať kvapky dažďa na jazyk. Ak prší, schová sa pod vlastné krídla, aby sa mu nezmáčalo telo a prečká tak dokým dážď neustane. Do jazier vstupuje iba v nutných prípadoch, keď je zašpinený na miestach, kam mu jazyk nedosiahne a to tiež s grimasou nechuti.

Zaujímavosti:
- dosahuje maximálnej hranice výšky svojho plemena, čo ho činí jedným z najvyšších Stromových drakov
- je zdatný bojovník
- preferuje boj na telo, ako boj zo zálohy, typický jeho plemenu
- je dobre osvalený a pripomína skôr tanker ako Stromového draka
- keď dôjde na lezenie po stromoch, je neohrabaný a pomalý

I. Ako sa to začalo
No, ako myslíte? Boli dvaja draci, zamilovali sa a mali dráčatá... Znie to ako nádherná idilka, ktorá však hrdinu nášho príbehu obišla. Pravda, zo začiatku všetko išlo hladko. Lumira nedávno nakládla vajcia a ošetrovala ich ako každá matka. Sakir jej zatiaľ nosil potravu, kontroloval zdravotný stav. Obaja sa nevedeli dočkať na štyri malé uzlíčky, ktoré mali o pár týždňov uvidieť svetlo sveta. Zdalo sa, že život nemôže byť lepší.
Bolo nádherné májové ráno. Vtáci štebotali, snáď sa rozprávajúc o prvom liahnucom sa dráčikovi. Lumira zdvihla hlavu a zastrihala prenatými ušami, keď začula prvé prasknutie. Oči jej iskrili napätím a radosťou. Oficiálne sa mala stať matkou. Niekoľko minút pozorovala liahnuce sa dráča so zatajeným dychom, až pokým vrchná časť škrupiny nespadla na zem a z vajca sa vykukla miniatúrna kópia svojej matky. Lumira dráča nežne oblizla a nechala, aby sa vyhrabalo von zo škrupiny. "Morfis, moja prvorodená," privinula si dráča k sebe, aby ho ohriala a očistila od zvyškov z vajíčkového obalu.
Prešla možno hodina, odkedy sa Morfis vyliahla a Sakir sa práve vracal z lovu. V labách niesol statného jeleňa, takže mu cesta trvala o niečo dlhšie ako obvykle. Keď sa priblížil k miestu, kde vystavali s Lumirou hniezdo, zacítil pach krvi a boja. Okamžite pustil jeleňa a rozletel sa k hniezdu, kde uvidel hrôzostrašnú scenériu. Lumira bojujúca s vodným samcom, brániac Morfis a tri zvyšné vajíčka. Drak bol omnoho silnejší a Lumira na pokraji svojich síl. Vodný uderil posledný raz a zasiahol Lumirne hrdlo. Tá sa s tlmeným chrčaním zrútila na zem a ostala nehybne ležať. Sakir prerazil konáre stromov práve vo chvíli, keď vodný zameral pohľad na vajíčka a Morfis. Sakir ho útokom z oblohy prekvapil a podarilo sa mu odhodiť ho stranou. Kým sa plaz snažil spamätať, Sakir sa pustil do jeho boku. Driapajúc a hryzúc, dokým sa vodný drak neprestal zvíjať a jeho telo ochablo. Keď si bol Sakir istý, že je po ňom, obrátil sa k telu svojej znetvorenej družky. So strachom k nej pomaly pristúpil. Nehýbala sa, no všimol si, že sa jej hrudník stále jemne nadvyhoval. "Sak- Sakir," zachrapčala zrazu Lumira jeho smerom. "Sľúb..." vykašľala krv, no i cez bolesť pokračovala, "sľúb mi, že ich ochrániš." Sakir pri tých slovách cítil, ako sa mu zasekla hrča v hrdle. Pomaly zdvihol zrak k hniezdu, kde sa za troma vajcami schovávala malá dračica. "To... je Morfis, tvoja prvorodená," ozvala sa Lumira znovu. Na tvári sa jej dokonca objavil malý úsmev, potom už len zavrela oči a naposledy vydýchla. Sakir sa nedokázal pohnúť, bol ako z kameňa, iba prázdno hľadiac na nehybné telo jeho partnerky. Z tranzu ho dostal až tenký hlások Morfis. "Ta- Ta- Tati," zapišťalo dráča a nemotorne k nemu dokráčalo, dívajúc sa na jeho padlú matku. "Nie som tvoj otec," zachrčal pridusene Sakir a schmatol bezbrannú Morfis do láb. Tá začala pišťať od strachu, no nebolo to nič platné. Sakirova myseľ bola zatemnená žiaľom a nerozmýšľal čisto. Dráča odvliekol k brehu jazera. Zastavil na okraji, kde úbohej Morfis zlomil väzy a hodil jej telíčko do tmavých hlbín. Až po niekoľkých minútach si uvedomil, čo práve spôsobil a akokoľvek svoj čin ľutoval, mŕtvych sa späť priviesť nedalo. Venoval zvyšným trom vajciam pohľad plný bolesti, mávol krídlami a zanechal hniezdo napospas osudu.

II. Druhá matka
Asi sa pýtate, ako je Akeros nažive, keď hniezdo Sakir opustil skôr, ako sa vyliahol? Dovoľte mi vám to vysvetliť.
Krátko po tom, čo Sakir odletel, hniezdo našla stromová dračica menom Scilla. Nezaváhala ani na okamih a o vajcia sa začala starať ako o vlastné. Ohrievala ich, bránila pred nehostinnosťou lesa a zakrátko sa jej starostlivosť vrátila v podobe troch adoptívnych dráčat. Scilla ich od začiatku milovala. Nedokázala im povedať o pravde, o tom, že neboli jej vlastní. Začala ich vychovávať v presvedčení, že ich otec opustil a ona ostala, že je ich skutočnou matkou.
Dračica naučila súrodencov všetko, čo ju naučil život – ako loviť, kde si hľadať úkryt, čo robiť, ak sa zrania. Dráčatá postupne rástli, učili sa, naberali silu. Po čase sa naučili používať vrodené schopnosti, lietať či plynule hovoriť. Zdalo sa, že im nemôže byť lepšie.
Akeros a jeho súrodenci mali okolo roka a pol, keď sa to všetko pokašľalo. Rofelus, najstarší spomedzi troch dráčat, bol vždy veľký dobrodruh. Jedného dňa zablúdil hlboko do lesa, kde našiel kostru stromového draka. Pravdaže to mladého draka vydesilo a rozhodol sa to oznámiť matke. Scilla však prekvapivo zareagovala pokojne, snáď akoby o kostre celý ten čas vedela. Zilumi ani Rofelus si z toho veľa nerobili – matka povedala, že to nič nie je, tak to nič nie je, však? Akerosovi to ale nedalo a kostru sa vydal pohľadať. Keď k nej dorazil, zalial ho podivný pocit, akoby ju už stretol. Kdesi hlboko v mysli vedel, že poznal draka, ktorému telo patrilo.
Možno to bol osud, možno len nešťastná náhoda, Akeros zacítil pach. Nepoznal ho, no tiahol smrťou a drak sa začínal báť. Bol to však Aker a jeho tvrdohlavosť ho donútila ostať a počkať, kým sa mu votrelec ukáže na oči. Možno bolo dobre, že ostal, keďže drak, ktorého zbadal rútiac sa jeho smerom vyzeral takmer rovnako ako samotný Akeros...

III. Boj
Akerosovi sa podarilo vyhnúť náletu jeho dvojníka. Ako to bolo možné? Videl seba, no nie v odraze hladiny, ale stojac pred ním a skutočne nevyzeral nadšený, že tu Akera stretol. Neznámi drak fučal, pena mu priam z huby tiekla. V jeho očiach nedokázal Akeros nájsť jediný náznak emócií. "Ako to, že si nažive?!" zasyčal votrelec a nepriateľsky sa naježil, švihajúc dlhým chvostom. Akeros nerozumel, čo sa dialo. Poznal ho cudzinec? No ako? Nikdy predtým ho nevidel. "Ak žiješ ty, znamená to, že prežil i zvyšok..." cedil cudzinec medzi zubami, tasiac ich na Akerosa. Ten sa na svojho dvojníka zmätene díval. "Kto si, o čom to tu tliachaš ty blázon?!" Napokon na neho Aker vyprskol. Švihol varovne chvostom, aby dal najavo, že sa ho nebojí. Mal radšej držať jazyk za zubami, keďže táto veta draka iba vyprovokovala k útoku. "Mal som vás zabiť všetkých, už vtedy. Teraz tú možnosť neprepásnem!" zreval Akerov psychotický dvojník a vyrazil po jeho krku. Vyzeralo, že je po ňom, no vtom Akeros začul zaručanie. Spomedzi stromov sa vyrútil Rofelus, ktorý do útočníka narazil a odhodil ho stranou. "Rofelus!" Aker zakričal nadšene a pustil sa za bratom, aby mu s votrelcom pomohol. Ten bol však omnoho väčší a silnejší ako ktorýkoľvek z mladých drakov. Rofelusa zo seba zhodil jedným švihom mocnej laby. Akeros na neho skočil, zahryzávajúc sa mu do zátylku. Neznámy zaskučal, no Akerosa taktiež striasol s ľahkosťou. Už, už sa schyľovalo, že na Akera zaútočí znovu, to po ňom však zase vyštartoval Rofelus. Nevšimol si však cudzincov chvost, švihajúci do strán. Keď už vyzeralo, že ho Rofelus napadne zhora, zrazu ho stromový chvostom odhodil. Rofelus narazil do najbližšieho kmeňu, upadajúc do bezvedomia. Aker po neznámom okamžite vyštartoval. Silnejší drak ho však zrazil na zem, nebezpečne vrčiac do jeho ucha: "Prišiel som o všetko, len kvoli vám! Teraz za to zaplatíte..."
Akeros už videl svoj koniec, no našiel dosť síl, aby zadné laby zaprel do votrelcovho brucha a poriadne zadrapol. Prerezávajúc sa cez kožu, spôsobujúc súperovi zranenia, ktoré zanechajú šrámy. Cudzinec začal revať bolesťou a Akerosovi sa podarilo vymaniť. Osudovú chybu však spravil, keď sa rozhodol odtiahnuť Rofelusa do bezpečia. Miesto toho, aby na zraneného útočníka skočil zas, rozbehol sa za bratom. Kým sa k nemu však stihol dostať, okolo krku sa mu obmotal chvost a začal ho škrtiť. To votrelec využil jeho chyby a teraz ho mal ako myš v pasti. Zatiaľ, čo sa Akerovi chvost uťahoval okolo krku ako slučka, drak sa približoval k jeho bratovi. Labu mu položil na hlavu a pritlačil ho do hliny. "Lumira je mŕtva! Vy ste zodpovední! No, tentokrát mi už neuniknete... Nie, konečne pomstím vašu matku!" zreval Sakir a potom Rofelusovi rozpučil lebku, snáď akoby to bol vlašský oriešok...

IV. Pravda
Akeros sa prázdne díval na miesto, kde kedysi bývala Rofelusova hlava. Mrazilo ho až do špiku kostí, hádam sa i triasol. Cítil, ako mu chvost blokuje dýchacie cesty. Mohol tam len bezmocne vysieť a sledovať ako z bratovej lebky vyteká krv. "Rofelus..." zastonal ticho. Sakir sa len zarehotal: "Ten, kto vás doteraz udržiaval nažive je poriadny slaboch. Nenaučiť vás bojovať?" Akeros zavrčal, no cítil sa bezmocne. Práve prišiel o brata, kvôli... "Slaboch je vrah, ktorý nemá meno," zachrčal cudzincovi a ten sa iba uchechtol. "Sakir," predstavil sa Akerovi jeho otec.
Akeros si myslel, že nadišla jeho chvíľa. Už sa nebol schopný nadýchnuť, no vtom stisk povolil? Zmätene sa obzrel a zbadal ako ich matka máruje Sakira. Ten šialenec sa jej však vymanil a zbabelo vyliezol na najbližší strom. Dochrámaný a krvácajúci, pľujúc nadávku za nadávkou. "Už sa sem nevracaj!" zasyčala Scilla a obaja sledovali, ako sa Sakir stráca medzi korunami stromov.
Akonáhle bola hrozba zažehnaná, Akeros bez váhania zamieril k telu svojho brata. "Nie... Braček notak," drgol do tela s pomliaždenou hlavou. Vedel, že bol mŕtvy, no kúskom duše dúfal, že toto celé bol len zlý sen a on sa zachvíľu prebudí.
"Akeros..." ozvala sa po chvíli Scilla. Hlas mala zlomený, veď práve prišla o syna. "Je preč," dopovedala zničene. Keď drak začul matkin hlas, obrátil na ňu oči zakalené žiaľom. "Čo to ten psychopat rozprával? Povedz, že to nebola pravda. Ty si naša matka, nie nejaká Lumira, ale ty!" Akeros posledné slovo vykríkol, možno dúfajúc, že to skutočne bola lož. Sakir bol obyčajný šialeneca nie ich otec. "Myslím, že by ste mali so svojou sestrou poznať pravdu..." bola jej odpoveď.
Keď sa Zilumi dozvedela, že je Rofelus mŕtvy, zlomilo ju to. Nedokázala pochopiť, prečo by toto niekto spravil? Matka im obom dala čas, kým sa s bratom rozlúčili. Potom ich vzala ku kostre, ktorá sa nachádzala neďaleko. "Telo som našla vedľa hniezda s vašimi vajcami. Myslela som, že ak ho tu schovám, nedozviete sa to. Telo definitívne patrilo vašej matke. Netuším, čo sa jej stalo, no jej telo bolo potrhané. Zomrela brániac hniezdo a ten blázon... pravdepodobne to skutočne bol váš otec," rozpovedala súrodencom. Zilumi sa nezmohla na viac, iba tichý plač. Narozdiel od Akera, ktorému pohľad potemnel. "Klamala si nás celý život! Povedala si, že nás otec opustil a nie, že je to krvavý zabijak!" vybuchol. Nemohol v sebe tie pocity viac potláčať. Bola rovnakým zradcom ako ich otec. Obyčajná klamárka! Akeros švihol chvostom zo strany na stranu a zatiahnutým hlasom prehovoril k Zilumi: "Poďme, toto nie je naša rodina..."
Predtým, než stihla Scilla povedať čokoľvek, Akeros mávol krídlami a vzniesol sa k oblohe, odkiaľ pozoroval, ako sa rozhodne jeho sestra. Zilumi chvíľu váhala, no napokon s previnilým pohľadom tiež vzlietla a pripojila sa k Akerosovi...

V. Cesta
Akeros sa Zilumi ujal, ako by každý starší brat mal. Dával na ňu pozor, bránil ju pred veškerými nástrahami, ktoré ich počas putovania zastihli. Zilumi sa od odchodu z domoviny zmenila. Bola tichá, ustráchaná, akoby očakávala, že sa Sakir odniekiaľ vynorí a znovu ich napadne. Akeros sám prešiel zmenou. Bol chladný, večne seriózny, srdce z kameňa, ktoré sa topilo len pre jeho sestru.
Do cesty sa im mnohokrát priplietli draci. Zo začiatku s nimi Akeros jednal čestne. Bol viac zhovievavý, dokonca nejednému so sestrou pomohli a na oplátku mali plné bruchá či nocľah na pár dní. Uvedomoval si, že Zilumi nenávidela spory a svoj temperament držal na uzde. Teda až do stretu s tým oheň chrliacim podfukárom.
Bolo to už zopár rokov, čo sa súrodenci rozhodli Scillu opustiť. Putovali zrovna cez nehostinnú, skalnatú, sopkami pretkanú krajinu. Hladní a unavení, Akeros rozhodol, že prenocujú v jednej z jaskýň. Prostredie neposkytovalo, okrem tvrdej zeme, nič. Zilumi bola zničená a rovnako, tak i Akeros. Možno práve to zahmlilo jeho zmysli. Každopádne sa v jaskyni, po pár hodinách, objavil obrovský ohnivý. Už od začiatku Akerovi jeho prístup nesedel. Sľubujúc vodu a potravu v tejto oblasti? No Zilumi naliehala, aby ho nasledovali, že im pomôže a Aker sa nechal sestrou presvedčiť.
Ohnivý ich zaviedol do vlastného úkrytu. Všetko sa zdalo vporiadku, dokým sa šupinatý nezaškeril a oblizol si pysky. "Dobrú chuť!" zaželal. Horšie však bolo, že práve súrodenci boli hlavný chod. "Bež!" zreval Aker po sestre. Zilumi sa podarilo z jaskyne ujsť, Akerosovi však také šťastie nemal. Ohnivák zablokoval východ a okamžite po trikrát menšom Akerosovi vychrlil spalujúci plameň. Nanešťastie zasiahol Akerovu ľavú labu, čo zanechalo nepekné zranenie. Akeros zaskučal od bolesti, cítiac ako mu z laby zlieza mäso. Nemal však čas, aby nad zranením ronil slzy. Išlo mu tu predsa o život! Uštedril teda kanibalovi poriadne švihnutie chápavým chvostom, nasledované kúdolom dráždivého dymu, ktorý Ohniváka rozkašľal. Dávajúc Akerosovi možnosť po ňom skočiť, zavesil sa mu na krk. Tentokrát nezaváhal a draka sa rozhodol doraziť. Zuby mu zacvakli do hrubej kože oheňchrliaceho plaza, nasledované ostrými parúzmi. Akeros ohnivému dral hrdlo od hora, až pokým sa nedostal k hrudi. Ohnivého obrovské telo sa s buchnutím zvalilo na bok, spôsobujúc manší otras jaskyňou. Akeros sa na neboštíka díval chladne, tak ako kedysi Sakir na jeho brata. Nedokázal ten pocit popísať, snáď akoby bol na seba hrdý. Adrenalín, ktorý sa mu lial žilami ho nebodaj napĺňal blahom.
Z jaskyne vykráčal po troch nohách, držiac zranenú labu vo vzduchu. Zilumi sa celý čas schovávala opodiaľ a keď zbadala zraneného Akera, okamžite sa k nemu rozbehla. Videla na jeho tele krv, ktorá však jej bratovi nepatrila. "Ty si ho... zabil?" opýtala sa so strachom v hlase. Akeros iba mlčky prikývol. "Ak by som to nespravil, on by bol zabil mňa," snažil sa odôvodniť vraždu, ktorej sa dopustil. Zilumi po tomto incidente ostala dlho ticho. Nerozprávala sa s ním, dokým sa neuložili na spánok a to tiež iba ticho pípla: "Dobrú braček."
Akeros sa zobudil v jaskyni sám. Zilumin pach bol zoslablý. Dúfal, že ju nájde pred jaskyňou, no keď z nej vyliezol, Zilumi nikde nebolo. "Zilumi? Zilumi!" volal Akeros, no márne. Prvá myšlienka bola, že jej ublížili a vydal sa ju teda hľadať. Volal, vetril, snažil sa nájsť, čo i len jednu stopu či škrabanec od pazúrov... Nič. Zilumi bola preč a rovnako tak i jeho zľutovanie. Jej odchod Akerosom zatriasol. Zničilo ho to a preto sa rozhodol, že od toho momentu je samota jeho jediným priateľom.

VI. Raj na zemi alebo peklo pekelné
Akeros prešiel mnohými krajmi - jeden hostinejší, iný zas plný strachu a smrti. Zdolal hory, prebrodil rieky, poradil si s každou prekážkou, ktorá sa mu priplietla do cesty. Spoločnosti sa vyhýbal, nestál o domov či založenie si rodiny. Či hladný alebo unavený, našiel si spôsob ako prežiť.
Po dlhých rokoch o samote sa s Akerosa stal ostrieľaný zabijak. Nepoznal niečo, ako zľutovanie. Ktokoľvek, kto mu bránil v ceste sa stal obeťou či nepriateľom. Neexistoval nikto, kto by dokázal Akerosovi dohovoriť či ho zlomiť. Bolesť a strach sa stali jeho obľúbeným hobby. Teda aspoň do doby, čo narazil na krajinu, ako žiadnu predtým.
Krajina plná drakov - priateľských i nepriateľských, múdrych i hlúpych, no najmä tých, ktorí boli mocnejší, ako Akeros. Zo začiatku sa mu krajina celkom pozdávala. No čím viac času tu strávil, tým viac nepriateľov si narobil a na jeho prekvapenie - zabiť tu niekoho, už nebola taká hračka ako kedysi bývala. Práve tu sa priučil, že i prehra patrí k životu. Teda ak si chcel nechať hlavu na krku a všetky kosti nezlomené. Poštval proti sebe i tých najmierumilovnejších drakov. Zdalo sa, že ho razom nenávidel celý svet. Napokon tu ostala iba jedna dračica, ktorá bola ochotná po jeho boku zotrvať dlhšie. Na vlastné nešťastie, Akeros si k nej vybudoval city, ktoré mu nikdy neboli opätované. To mu iba dopomohlo k väčšej zatrpknutosti. Snažil sa na dračicu zabudnúť vytváraním konfliktov či bojom. Láska je však cit silný a ani najmocnejší draci sa jej neubránia. Dlho sa krajinou predieral sám, dokým sa k nemu nepripojil najotravnejší vrabec, akého mu osud mohol dopriať. Putovali spolu dlho, snáď až na samotný koniec sveta. Iní by vrabca nazvali dávno priateľom, Akeros ten sa ho snažil zbaviť. Možno, ak by šiahol hlboko do svojho srdca, predsa by tam našiel kúsok, ktorý vrabca mal rád. Bol totiž jediný, kto po jeho boku zotrval, nikdy nestrácajúc hravú iskru v oku.
Akerosa však krajina neudržala dlho a rozhodol sa ju opustiť. Kto vie či kvôli tuctu nepriateľov alebo z nudy? Každopádne sa drak s banánovým chvostom vydal znovu na cestu. Sám nevediac, kam vlastne mieri, bezcieľne prelietal krajinami. Bol znovu sám, žiadny otravní draci či smrť číhajúca na jeho maličkosť pri každom kroku. A predsa mal pocit, že mu voľačo chýbalo. Nájde to snáď na územiach Helvaniru? Uvidíme.