Osamelá dračica zdrtená minulosťou, ktorá už je znudená životom. To je prvé, ako by ste popísali túto samicu. Teda až donedávna. Síce ešte nemá za sebou ani polovicu života, veľa toho už videla a dozvedala sa nové informácie a poznatky, pričom po nich ale horlivo neprahla, len sa učila. Veľa cestovala, čo na svoje prekvapenie zistila, že je celkom zábavné a osviežujúce, no taktiež aj únavné. Obzvlášť, keď niet miesta, kam sa usadiť. Dlhé roky bola tulákom, až kým si nenašla nový domov. Usídlila sa v spoločensvte Merehaiské oči, kde je hrdou členokou a všetkých považuje za rodinu. Je odhodlaná ochrániť všetkých členov a bude sa biť za to, aby sa nikomu nič nestalo.
Jej predošlé ja malo rado vysoké úpätia hôr a vpády do neznáma, lenže odvtedy ubehol istý čas. Veľa vecí sa zmenilo: nemá rada prekvapenia, či neznalosť, vždy je rada, keď vie, do čoho ide predtým, ako sa tam vydá alebo sa k niečomu upíše. Neznáša neistotu a často pochybuje o rozhodnutiach druhých, ale predovšetkým o sebe samej, pretože už sa jej stalo, že niekomu plne dôverovala a zradil ju. Aj práve preto je pre ňu ťažké robiť si záväzky a nikdy vopred niečo nesľubuje. Ťažko taktiež nadväzuje nové vzťahy a priateľstvá, preto je pre jedincov výzva spoznať ju lepšie a dostať sa k nej bližšie. V mladosti bola horúcou hlavou, teraz je však trpezlivá a všetko si najprv dvakrát premyslí predtým ako bude konať.
Väčšinou pôsobí odmerane a chladne. V živote zažila až priveľa tvrdého správania sa a priveľa klamstiev, aby dokázala veriť niekomu, koho stretne len tak náhodne. Preto aj potrebuje viac času na to, aby niekomu začala dôverovať a prestať ho považovať za hrozbu, konkurenciu, či niekoho, kto ju chce oklamať a časom jej ublížiť. Možno pôsobí odmerane, no nemyslí to zle, len sa chce chrániť pred sebou samou, nakoľko predtým bola možno až priveľmi dôveryhodná.
Táto dračica nikdy neovplývala nejakou nadmernou silou, vždy skôr vynikala vďaka svojej rýchlosti a obratnosti. Lietanie je jej vášeň a zbožňuje vietor, ktorý jej hladí pierka. Síce sa usadila, no pri lietaní sa cíti slobodná, nemá pocit, že by ju spoločenstvo pútalo. Lietanie je to, čo miluje najviac na svete a hlavne aj rýchlosť. Aj na svoje plemeno má relatívne malý vzrast, čo je v lete len výhodou. Rada skúša rôzne zložité manévre, ktoré sa naučila či už počas svojho výcviku alebo sama metódou pokus omyl.
Vždy bola skôr tým slabším a menším jedincom a svoj nedostatok sily si bohato vynahradzuje inými prednosťami ako je napríklad aj jej majestátny výzor, na ktorý je patrične hrdá. V minulosti bola vďaka nemu veľmi povrchná, čo sa ani veľmi nezmenilo, teraz si však dáva väčší pozor na to, ako vníma jednotlivých drakov a aby sa nenechala zahaliť výzorom či úspechmi, ktoré daný jedinec dosiahol.

Prvý až piaty rok života
Vajíčka už boli zmäknuté a bolo len otázkou času, kedy sa z nich vyliahnu drobné bytôstky plné energie. Saware a Ranmir sa na seba pozerali láskyplne, zatiaľ čo nedočkavo očakávali, kedy ich dráčatá prvýkrát uzrú svetlo sveta. Mali veľké šťastie, keď zistili, že tri vajíčka im prežijú... no tá radosť sa ani len nedala opísať. Zrazu zapraskalo prvé z vajíčok a Saware naklonila hlavu bližšie pozorujúc ako sa liahne jej prvé mláďa, Areyata, ktoré vzápätí láskyplne poláskala. O chvíľu na to sa vyliahlo aj druhé mláďa, Faessa, obe obyčajnej hnedej farby, jedno svetlejšie, jedno tmavšie. Presne tak, ako aj ich rodičia. Saware znepokojne otočila hlavu na svojho druha, ale ten len upokojujúco kývol na ňu hlavou a skôr ako stihla vysloviť svoje obavy, prihovoril sa jej upokojujúcim hlasom: „Pokoj, dáva si len na čas.“ A ozaj! Ani sa samica nenazdala a už praskla škrupinka a vyliahlo sa tretie, to najmenšie z troch mláďat a s jedinečným sfarbením nepodobajúcim sa ani na jedného z rodičov. Mláďa uprelo svoje veľké jantárové oči na svojich rodičov.

Dráčatá rástli ako z vody, po niekoľkých týždňoch už im narástli tesáky a sami už dokázali roztrhať mäso. Opakovali po matke jednotlivé slová, či pohyby, učili sa čo to obnáša byť drakom. Ich rodičia boli súčasťou spoločenstva, no nemali v ňom žiadne obzvlášť hodnostné postavenie. Tak trochu sa očakávalo od mláďat, že pôjdu príkladom a svojmu rodu zaistia lepšie postavenie. Boli tým spôsobom aj vychovávaní - chceli byť lepší a lepší. Vtedy medzi súrodencami začala panovať rivalita. A pre Faessu to bolo osudné. Dráčatá boli ešte mladé a len sa učili lietať, no malá dračica chcela predbehnúť svoje sestry. Raz sa pred nimi vyťahovala, posmievala sa im: „Určite budem z vás najlepšia a ako prvá sa naučím lietať! Rodičia na mňa budú hrdí,“ posmievajúc sa im priskackala k okraju skaly. Posmešne sa obzrela cez rameno a jednoducho skočila do prázdna.
Saware to videla práve včas a skočila za kričiacim mláďaťom, ktoré sa zmätalo vo vzduchu, máchalo krídlami v snahe lietať.
Zvyšné dve mláďatá sa vrhli s krikom ku kraju skaly: „Mama!“ Ich výkriky sa zlievali s ryčaním, no otec drak ich odsunul ďalej od okraja a sám sa vzniesol do vzduchu. Samica sa vrhla strmhlavo dole a snažila sa vo vzduchu chytiť svoje dieťatko. Už bolo len niekoľko metrov nad zemou a stále sa približovalo rýchlejšie a rýchlejšie k tvrdej zemi. Saware to vedela, že už je priveľmi neskoro, no v materinskom pude by pre svoje dráča v ohrození urobila čokoľvek. Padajúc vo vzduchu si ho privinula na svoju hruď a vo vzduchu sa otočila chrbtom k zeme, no už nestíhala, aby rozovrela krídla a vzlietla.
Toto celé sledoval Ranmin s hrôzou v očiach uvedomujúc si, že jej nemôže pomôcť. Zdesene priletel k telu svojej mŕtvej družky, ktorej pád rozlámal kosti aj väzy. Aj jeho posledná nádej zhasla, keď zazrel mláďa, ktorému sa vytratili posledné iskry z očí. Samec sklonil hlavu a vydral sa mu z papule ryk. Odvtedy sa zmenilo veľa vecí.

Mláďatá už boli vychovávané s prísnejšou rukou, Ranmin bol na ne tvrdý, nie taký láskavý ako keď bola s nimi aj Saware. Práve ich, jeho potomstvo, vinil zo smrti svojej milovanej. Jediné čo mu zostalo, bola nádej, že to aspoň jeho rodu pomôžu ku vzostupu. Bolo to kruté a nespravodlivé, no svet nie je fér.
Mláďatá cítili, že jeho postoj k nim sa zmenil. Obe mláďatá sa preto začali snažiť čoraz viacej, chceli dokázať otcovi, že sú pre neho dosť dobré. Snažili si vynahradiť tým chýbajúcu rodičovskú lásku.

Napriek tomu, čo sa stalo, súrodenci sa naučili lietať bez akýchkoľvek väčších problémov. Ani sa nenazdali a smútok pominul, život išiel ďalej. Mesiace sa prehupli do rokov až kým nenastal čas na to, aby aj oni podstúpili výcvik v ich spoločenstve. Ranmir nechcel strácať čas, tak ich tam hodil hneď v tom čase, ako dosiahli dolnú vekovú hranicu. Areyatai sa darilo, bola takmer prirodzeným talentom, no Lakhesis v tom nebola ani zďaleka tak dobrá. Stále iba zaostávala za ostatnými drakmi. Patrila k tým slabým jedincom, do ktorých si niekto kopol len preto, že mohol.
„Do radu!“ Cvičiskom zaburácal ohromný zvučný hlas a draky ho okamžite prestali s činnosťou, poslúchli a zoradili sa vedľa seba do dokonalého rovného radu. Bol čas na skúšku lietania, na ktorú sa čakalo, kým bude poriadne veterno. Čo by to bolo predsa za skúšku, keby bola ľahká? Jeden po druhom sa vzniesli do vzduchu a leteli. Predvádzali rôzne najzložitejšie kúsky a manévry. Lakhesis bola posledná, no vrelo v nej odhodlanie. Po vzlietnutí mocne mávala krídlami snažiac sa dobehnúť ostatných drakov. Keď sa to tak vezme, všetci boli plný odhodlania. Na dnešnú skúšku sa prišlo pozrieť aj niekoľko vyššie postavených drakov. Chceli vidieť ako prebieha výcvik, zhodnotiť schopnosti mladej, no nádejnej generácie. Bolo teda samozrejmé, že každý jeden z mladých drakov chcel pred nimi zažiariť jedine v tom najlepšom svetle.
Lakhesis cítila vietor v krídlach, ktorý ju niesol, kam si len zmyslela. Dokonale vybočila všetky zatáčky trajektórie a túto skúšku zvládla bravúrne. Po lietaní prišiel rad na súboj, čo nečakala. A aby čert nedal, jej súperom bola jej sestra Areyata. Vedúci výcviku chcel vedieť až kam ďaleko siaha rodinné puto a či dokáže jedna z mladých dračíc zabudnúť na to, s kým v skutočnosti bojuje. Lakhesis nezabudla, mala pocit, že svoju sestru pozná dobre, ale tento súboj jej to definitívne vyvrátil. V sestriných očiach už viac nedokázala zazrieť tie iskry radosti, či súrodeneckej lásky. Zaváhala. A práve v tomto momente jej sestra uderila mocnú ranu, ktorá jej telom odhodila o dobrých niekoľko metrov. Vedela, že by mala vstať, dať najavo, že sa nevzdáva a bojuje ďalej, ale nevstala. Nepokračovala v boji, radšej sa vzdala. Síce mala celkom dobrú rýchlosť a obratnosť, ale na rozdiel od svojho protivníka neovplývala takmer žiadnou silou. Čo ju však skutočne položilo na zem, boli city. Vtom sa na ňu rozkričal mohutný hlas vedúceho výcviku, ale všetky tie slová a to, ako jej nadával do zbabelcov boli nič v porovnaní so sklamaním v tvári otca.


Šiesty až desiaty rok života
Aj napriek tomuto neúspechu dračica išla ďalej a dospela. Jej sestra aj po skončení základného výcviku pokračovala v tréningu. Patrila k tým šťastlivcom, čo sa dostal medzi tých najlepších, vyvolených, ako ich s nechuťou nazývala Lakhesis. Ona mohla byť rada, že sa jej vôbec podarilo ukončiť výcvik so všetkými štyrmi končatinami. Areyata už viac nebývala v rodnom domove, takže zostala len ona s otcom. Snažila sa ignorovať všetky negatívne signály jej smerom, ako sa jej Ranmir snažil dať najavo, že si ju tam neželá. Nemala kam ísť a navyše sama by prežila jedine veľmi ťažko. Snažila sa mu nepliesť do cesty a tváriť sa, že ani neexistuje. Preto už od skorého ráno do neskorého večera lietala po vonku. Aj po svojom neúspechu sa snažila stále zlepšovať tak, aby to nikto nevidel. Ďalšiu hanbu či výsmech by v tomto čase asi nezniesla. Jej tajné vykrádanie sa nezostalo bez povšimnutia.
Vedela, že ju niekto sleduje. Priam až cítila na sebe zvedavé oči skrývajúce sa niekde v kroví za jej chrbtom. Švihla chvostom, dokončila jednu sériu a prestala v cvičení. Pretiahla si krídla a vzniesla sa do vzduchu smerom k úpätí hôr, ktoré niekoľkokrát obletela predtým, než sa usadila na kamennej plošine. Odtiaľ ju zo zeme nemohlo byť vidieť, no ona videla všetok pohyb. Trpezlivo sedela na výčnelku a čakala, kým sa jej prenasledovateľ ukáže. Zbadala, ako sa zatriasli konáre a spomedzi krov na druhom konci dolinky vykukla hranatá hlava. Po chvíli sa za ňou vynoril aj zvyšok tela. Rýchlo priletela smerom za neznámym drakom. Ten si ju všimol až priveľmi neskoro na to, aby odletel alebo sa skryl.
Pristála tesne pred ním: „Prečo ma špehuješ?“ Spýtala sa očividne nie práve nadšene. Veď kto by sa radoval, keby zistil, že má dajakého otravného vlezúňa?
Druhý drak, samec, sa očividne zdráhal, no nakoniec sklonil hlavu a s previnilým výrazom v očiach vyšiel s pravdou na svetlo: „Len som bol zvedavý.“
Mrskla jazykom, neverila mu. Začala okolo neho krúžiť a premeriavať si ho. „Ešte som ťa tu nevidela, ty nie si zo spoločenstva,“ dospela k jednoduchému záveru, pričom zámerne vynechala slovko z nášho spoločenstva. Zaujal ju medailón na jeho krku, ktorý jej prišiel povedomý, no nevedela prísť na to, kde ho asi tak mohla už vidieť.
Samec pokrútil hlavou: „Som len tulák a... neviem, kam ísť,“ priznal tichým hlasom.
Lakhesis prišlo na ňom niečo zaujímavé, takého draka ešte nikdy nevidela. Šupiny mal biele s odleskami sivej a miestami až čiernej. Nevedela, či mu má veriť.
Možno to vycítil jej pochyby a váhanie, keď sa nakrčil a prihovoril ešte o niečo naliehavejším hlasom. „Cestujem už dlho a nič sa mi nepodarilo uloviť, nemám domov,“ riekol.
Stále váhala a premýšľala všetky pre a proti. Už sa stmievalo a sám drak povedal, že nemá kam ísť. Prišlo jej ho ľúto. Nakoniec po krátkom vnútornom rozboji pohodila hlavou: „Poď, môžeš na noc zostať u nás. Ale ráno musíš ísť preč.“
„Ďa...,“ chystal sa prehovoriť, ale ona ho máchnutím laby zastavila: „Neďakuj.“
Vzlietla do vzduchu, ani sa neobzrela, či ju sleduje. Vedela, že toto si ešte u Ranmira odskáče a že trest za to nebude ľahký. Stál jej tento risk však za to? To nezistí až kým to neskúsi. Celá cesta prešla v tichosti a to, že ju nasledoval prezrádzalo len mávanie ešte jedného páru krídel. Keď doleteli k jej domovu, dala mu krátke inštrukcie, ktoré spočívali z toho, že nemá byť hlasný, nemá pútať na seba pozornosť a keby niečo, nech rozprávanie prenechá na ňu.
Prišli práve v tej najnevhodnejšej chvíli, v akej mohli prísť, pretože jaskyňa nebola prázdna. Nakukla dovnútra, kde uvidela stáť tri siluety drakov – Ranmir, Areyata a Tári ich spoločenstva. Už by sa nestihla otočiť a odísť bez povšimnutia, určite ju už museli počuť prichádzať. Usúdila to podľa toho ako hlasy stíchli a všetky tri hlavy sa otočili jej smerom. Nakrčila sa a mrskla chvostom v snahe dať najavo čiernemu pasažierovi, aby zostal vzadu. Nechápala, čo tu robia, ale odpoveď na jej nevyslovenú otázku nenechala na seba čakať dlho.
Tári sa k nej otočil a prehovoril hlasom, ktorý v nej vyvolával obrovský rešpekt: „Práve včas, Lakhesis. Prišiel som varovať teba aj tvojho otca. Po našom území sa potuluje tulák a zlodej. Zabíja naše zvieratá bez dovolenia a ukradol mi niečo,“ na chvíľu sa odmlčal, aby sa mohol pozrieť na Ranmira. „Kebyže o tom čokoľvek viete alebo by ste mali podozrenie, okamžite s tým niekoho oboznámte,“ rozkázal. Telom jej pritom prebehol mráz. Drak, ktorého priviedla so sebou sa chcel očividne potichu odplýžiť preč. Musel ale zavadiť o kamienok, čo upútalo pozornosť Táriho: „Kto je to? Niekoho si sem priviedla? Nech vyjde z tieňa,“ rozkázal.
Tárimu sa nenamietalo, všetky jeho rozkazy museli byť uposlúchnuté. S pokorne sklonenou hlavou teda ustúpila z cesty, aby mohol prejsť popri nej. Výrazy v ich tvárach sa ani nedali popísať. Tári skočil po samcovi, pričom ho pazúrmi schmatol za krk, odkiaľ mu strhol retiazku. Tak preto jej bola povedomá! Prívesok patril Tárimu! Zlodej! Tári neplytval slovami. Nie na niekoho v jeho očiach tak nevýznamného. Nebolo to prvýkrát, čo na ich území sa bez povolenia pohyboval tulák a trest za to bol vždy rovnaký... Vedela to skôr, ako sa stihol Tári zahnať mohutnou labou a rozťať mu hrdlo. Mladý samec sa ani nestihol brániť.
S rozzúreným výrazom v tvári sa otočil na zvyšok drakov, ktorý od rešpektu takmer ani len nedýchali. Svoj hnev a zúrivosť sa oprávnene rozhodol vyvýšiť na Lakhesis. „Ako sa opovažuješ?! Toto bolo poslednýkrát, čo si sem priviedla zradcu! Rozumieš?! Najbližšie na jeho mieste skončíš ty!“ Zreval. Následne niekam odletel, pričom ho nasledovali aj Ranmir s Areyatiou, ktorí jej len venovali pohŕdavé pohľady. Ranmir odletel len so slovami, že s ňou si to vyriadi neskôr. Zostala tam teda sama, s mŕtvym bezvládnym telom, za ktorého smrť bola vinná ona.
Ani len nevedela, ako sa drak volal.

Jedenásty až pätnásty rok života
Tak, ako sa preniesla aj cez smrť jej matky a sestry, tak sa preniesla aj cez smrť neznámeho samca. Samozrejme, že trest ju neminul a čoskoro sa o tom dozvedelo celé spoločenstvo. Ich rod klesol na postavení a musela si to odpykať. Čoraz viac jej spoločenstvo dávalo najavo, že tam nepatrí a že je na okraji.
Zároveň bola z nej vskutku nádherná samica, čo sa len tak ľahko nevidí. Netrvalo dlho, kým si aj ona sama začala uvedomovať svoju krásu a vznešenosť v porovnaní s ostatnými drakmi. Oh, ako veľmi len bola povrchná, keď jej nič iné neprišlo dôležité. Keď už nijak inak, tak sa skúsila začleniť naspäť do spoločenstva pomocou svojho výzoru. Drak, ktorým bola pred niekoľkými rokmi a drak, ktorým bola v tomto čase boli takmer dve odlišné osobnosti. Nezmenila sa len svojím výzorom, ale aj povahou.
Samci sa o ňu začali zaujímať, no jej pozornosť len tak niekto neupútal, bola priveľmi povrchná, aby dokázala vnímať niečo iné, ako úspechy, čo drak dosiahol.
A tak, čo by sa stalo skôr či neskôr, aj ona podľahla čaru lásky, ktorá ju robila zaslepenou voči skutočnosti, ktorú sama nedokázala vidieť. Bol to mohutný a odhodlaný samec, čo sa nebál nikoho ani ničoho. Nebol súper, ktorého by nedokázal poraziť, idol všetkých mladých dračíc. Samozrejme, že jej padol do oka. Videla v tom možnosť postúpiť v očiach nielen svojho otca, Ranmira, ale aj v očiach ostatných členov spoločenstva. Snažila sa na neho zapôsobiť v rôznych smeroch. Vždy sa potĺkala v jeho blízkosti. Bola prítomná takmer všade, kde bolo viacej drakov. Časom si však začala všímať, že aj on sa až podozrivo pričasto objavuje v jej blízkosti a spoločnosti. Trvalo im to niekoľko mesiacov, kým sa pustili do reči. Bola to práve ona, čo prehovorila, pretože jej už prišlo možno aj trochu hlúpe stále okolo seba chodiť a nerozprávať sa. Tento rozhovor bol vskutku chabý a pre oboch celkom trápny, nakoľko sotva prehodili niekoľko viet a každý sa radšej vydal svojim smerom s obavami, čo si o ňom asi tak môže ten druhý teraz myslieť.
Takto okolo seba krúžili niekoľko rokov a všetkým už vopred bolo jasné, že z tých dvoch bude pár skôr, ako to vedeli oni samy. Ani jeden nikdy nemal dosť odvahy prihovoriť sa tomu druhému.
Lakhesis v samcovej prítomnosti zistila, že sa s ňou jej city asi zahrávajú a bolo to vskutku zvláštne. Zabudla na to, akú hanbu priniesla ich rodu a nevšímala si veľa vecí. Nakoniec po pomalom spoznávaní sa a hľadaní si cesty k sebe, stalo sa presne to, o čom si šepkali všetci naokolo už niekoľko rokov. Možno, keby bola pozornejšia a všímala si niektoré detaily, zistila by, že sa nechala priveľmi pohltiť zaľúbením. Ale každý sa raz musí dotknúť plameňa a popáliť sa na to, aby zistil, že je horúci.


Šestnásty až dvadsiaty rok života
Lakhesis si myslela, že všetko je dokonalé, nič nemôže byť lepšie. Tým, že si našla tohto druha sa jej postavenie zvýšilo a ani k tomu nemusela byť tak dobrou bojovníčkou ako je Areyata, ktorá jej len potichu závidela a dávala jej to najavo.
So svojím druhom sedeli spoločne vo svojom novom domove a sledovali niekoľko zlatých vajíčok pofŕkaných hnedými fliačikmi. V samiciných očiach sa zračila láska a radosť. Ani len si nevšimla samcov zachmúrený pohľad, ktorý sa mu mihol po tvári, mala oči len pre svoje budúce potomstvo. Telom jej burcovali vlny materskej náklonosti a viac ju ovládali city ako ona sama, no kupodivu sa jej to páčilo. Švihla chvostom zo strany na stranu a natiahla sa, aby uvoľnila napätie vo svojich stuhnutých končatinách, pričom sa túžobne zahľadela smerom na oblohu. Zbožňovala lietanie, oblohu, vietor v krídlach, ale odkedy zniesla vajíčka, takmer sa od nich ani len nehla.
„Pokojne choď, ja na ne dám pozor,“ prihovoril sa jej druh a ona naň presmerovala svoj starostlivý pohľad.
„Ja neviem...“
„Nič sa im nestane. Sľubujem,“ skočil jej do reči a veľavýznamne sa na ňu zahľadel.
Keď videl, že jeho milá sa aj naďalej obšívala, tak sa k nej prihovoril upokojujúcim hlasom: „Choď, aj ty si zaslúžiš chvíľu oddych, nikam nám neutečú,“ zopakoval.
Lakhesis nakoniec privolila, nakoľko verila svojej láske. Zdvihla sa a vyletela pretiahnuť si kosti, uloviť niečo na jedenie. Predsa len, ešte nebol čas na to, aby sa vyliahli, no už sa pomaly, ale isto blížil.
Do jaskyne sa vrátila s kusom čerstvo uloveného mäsa v papuli, avšak na to, čo tam zazrela, nebola pripravená. Mäso dopadlo s tlmeným zošuchnutím na zem. Bola preč len dve hodiny...
So sklonenou nešťastnou hlavou prešla medzi škrupiny porozbíjaných vajec a ich obsahu. Jej potomstvo, jej mláďatá... Jej drobné krehké mláďatá, ktoré ani nemali šancu vyliahnuť sa. Keď nenašla ani jedno preživšie vajíčko, vytratila sa z jej duše aj posledná nádej. Až vtedy jej napadlo to, čo ju malo napadnúť hneď a začala sa horlivo rozhliadať po ich domove.
„Hľadáš mňa?“ Z tieňa vyšiel jej druh, pričom naň náhlivo otočila hlavu a chcela sa k nemu rozbehnúť, pričom jej hrdlo bolestivo zvieralo. Jeho laby a pazúry boli celé zašpinené od obsahu vajíčok. Dračica sa zastavila v polovici cesty a so zlomeným výrazom v očiach ustúpila krok dozadu.
„Čo si to spravil?!“ Zavrčala tichým zlomeným hlasom, v ktorom sa ukrývala všetka bolesť zo straty jej drobných dráčat.
„Budeme mať ďalšie...“ Ani nestihol dopovedať vetu, keď mu do nej skočila rozzúreným hlasom.
„Vrah! Verila som ti! Milovala som ťa!“ Zavrčala nebezpečne a ohnala sa po ňom.
Bolo vidieť, že chcel povedať ešte niečo, ale ona od zlosti takmer videla na červeno a vrhla sa do boja. Zrazu sa v nej nahromadila ohromná sila a zúrivosť zmiešaná s bolesťou. Nevedela odkiaľ sa v nej zvala tá sila. Zaútočila mu na krk, čo samec v tom prvom okamihu nečakal a podarilo sa jej spôsobiť mu hlbokú ranu na hrudníku. Ten jej však útok opätoval s ešte väčšou silou a zúrivosťou a práve pri tomto súboji dostala všetky tie jazvy, čo
pokrývajú inak jej ladný krk. Bol to nevyrovnaný súboj, pričom netrvalo dlho, kým bola celá zašpinená nielen od svojej, ale aj od jeho krvi. Ani sama netušila ako, no zrazu pred ňou ležalo telo jej druha a na pazúroch mala jeho krv. Sama na tom nebola veľmi lepšie, nakoľko jej krv vytekala z nespočetného množstva rezných a tržných rán, čo jej spôsobil. Bola na pokraji síl, no napriek tomu doletela za jediným drakom, ktorý jej ešte zostal a bol to práve jej otec. Ten ju odmietol a celá zdrtená, zmáhaná únavou sa utiahla do bezpečia.


Dvadsiaty prvý až dvadsiaty piaty rok života
Rany na tele aj na duši sa postupom času zahojili a zanechali jazvy. Bola slepá. Stálo jej to za to? Aby sa dostala medzi vyššie postavených drakov v spoločenstve, pričom obetovala svoju rodinu, svoje nevyliahnuté mláďatá? Zabila draka, ktorý v ich spoločenstve veľa znamenal a veľmi dobre vedela, čo ju čaká teraz. Tári ju varoval už pred niekoľkými rokmi a ona teraz pochybila druhýkrát. Sedela na tom istom kamennom výčnelku ako pred niekoľkými rokmi a pozerala sa na úpätie hôr, kde spočíval jej domov, ktorý sa práve chystala opustiť. Odletí sama a dobrovoľne, pretože vedela, že ak to nespraví, tak ju čaká smrť. Ani sama nevedela, prečo si nezvolila tú ľahšiu možnosť. Mohlo by sa to jej trápenie ukončiť, ale z druhej strany, túžila zahojiť svoju dušu, rany, ktoré jej tam zanechal jej druh. Zrazu v pozadí začula mávanie krídel, ktorému však nevenovala priveľkú pozornosť. Možno, keby sa poriadne započúvala, rozoznala by dva páry krídel a nielen jeden.
Z oboch strán pri nej pristáli dva draci, z jednej strany Ranmir a z druhej Areyata. Zdvihla k nim hlavu: „Prišli ste ma zastaviť? Udať?“ Spýtala sa zdrtene.
Ranmir pokrútil hlavou: „Vždy si bola pre mňa sklamaním a hanbou rodu,“ vyhlásil. Aké utešujúce slová, pomyslela si, ale on ešte neskončil: „Vždy som vo vás videl dôvod Sawarinej smrti. Nikdy si ani nebola dobrou bojovníčkou, Lakhesis, vzdala si sa. Každý tvoj krok bol len ďalším a ďalším neúspechom. Tým, že zbabelo odletíš a nepostavíš sa svojmu trestu, ktorý si zaslúžiš, pridáš len štipku k tomu všetkému, čo si už spravila,“ vyhlásil.
Odfrkla si, toto malo teda od povzbudzujúcej reči veľmi ďaleko. Nevedela, čo tým chcel dosiahnuť, ale v tomto momente jej to prišlo nepodstatné. Bola priveľmi unavená pýtať sa.
Ranmir ale ešte neskočil a rozprával ďalej: „A tvoje sestra? Tá vždy naprávala to, čo si ty pokazila. Ani sa mi nechce veriť, že niekto nám nepodstrčil tvoje vajíčko, aby do sa pomstil nášmu rodu a priniesol nešťastie.“
Hm, čo mala na to povedať? Dajako nemala slová, akými by opísala, že ju to mrzí, že sa poučila. Že jediné, čo chce je len pokojné miesto, kde by mohla mať šancu zahojiť svoje rany, nechať minulosť za sebou, začať svoj život nanovo.
„No zastaviť som ťa neprišiel, prišiel som ti povedať, že budem rád, keď odídeš. A ešte radšej budem, keď sa už nevrátiš a najradšej, keď už o tebe nebudem počuť. Pretože tam, kam ťa krídla zavejú, tam nebudeš robiť hanbu nikomu inému len sebe,“ zakončil svoju reč.
Otočila hlavou k Areyatai, teraz bola rada na nej a celkom ju aj zaujímalo, prečo sem priletela tiež spolu s ním. „Nikdy si sem nepatrila. Nepatrila si do našej rodiny a ani do nášho spoločenstva, bude lepšie, keď pôjdeš. Nájdi si miesto, kam budeš patriť.“ Možno to nepovedala, no Lakhesis vedela čítať medzi riadkami aby si domyslela, čo sa jej sestra snažila naznačiť – vždy bola priveľmi dobrá na to, aby sem zapadla.
„My teraz odletíme. Je len na tebe, čo spravíš. Neudáme ťa, necháme rozhodnutie na tebe. Kebyže odletíš, tak nepovieme kam, lebo to už tu nebudeme. Nikto ťa prenasledovať nebude.“ To boli posledné Ramnirove slová adresová jej. Skôr, ako sa stihla nazdať, oba draky zamávali niekoľkokrát mocnými krídlami, vzniesli sa do vzduchu a už ich nebolo. Vedela, že jej dali posledný dar a to možnosť začať nanovo. Keď si to tak premyslela, bola to zvláštna rozlúčka, nečakala ju.
Už bol čas. Bez rozhliadania sa odletela preč a všetko – svoj domov, sny, minulosť, seba samú – zanechala za sebou. Letela niekam do neznáma, niekam za horizont, na okraj sveta a ešte ďalej. Letela, až kým nemala viac síl, no stále letela preč. To miesto už ani nemohla nazvať domovom. Únavou sa zrútila na neznámom mieste, ale nezaujímalo ju to, kde je, jej cesta sa ešte len začínala. A ešte bude mať dosť času zistiť, kam ju vietor zavial.


Dvadsiaty šiesty až tridsiaty rok života
Cestovala po údolí niekoľko dní bez zastavenia, pričom sa snažila obchádzať si územia, o ktorých vedela, že patria spoločenstvám. Teraz patrila aj ona medzi tulákov a musela si dávať obzvlášť veľký pozor, kam zavítala. Tuláci neboli všade vítaní... Prestávky si robila len vtedy, keď si išla niečo uloviť alebo keď potrebovala odpočinok na nabratie nových síl. Sama úplne nevedela, kam má namierené, no stále letela za nosom, teda smerom na juh. V tom smere pokračovala, až kým sa zrazu pred ňou neobjavilo more.
Obrovská šíra voda, ktorá sa tiahla kam až jej dračie oko dovidelo. V okolí tohto územia sa motala niekoľko nasledujúcich dní. Čoskoro čistou náhodou narazila počas jedného zo svojich lovov na ďalšieho draka. Pri tom stretnutí sa v jej vnútri vynorila nostalgia.
Ten drak bol súčasťou jedného iného spoločenstva, ktoré obývalo územie neďaleko a ponúkol sa, že ju tam zavedie. Nevedela, čo očakávať od tejto skupiny drakov, ale to, čo tam našla ju prekvapilo. Títo draci... nemali také tvrdé pravidlá a cudzincov medzi seba vítali. Dovolili jej tam usídliť sa na nejaký čas predtým, než sa opäť vydá na cesty. Síce spočiatku sa obšívala, bola odmeraná, no po čase sa medzi nich začlenila. Dalo by sa možno povedať, že si medzi nimi našla aj niekoľkých priateľov alebo aspoň známych, s ktorými sa cítila dobre a verila im. No po predošlej skúsenosti bola opatrnejšia na to, komu vloží dôveru do láb. Napriek tomu, že jej tam bolo dobre, cítila, že toto nie je spôsob života, akým by mohla žiť.
Jedného večera sledujúc západ slnka nad veľkou vodnou plochou, ako to už mávala každý večer vo zvyku, si k nej prisadol Kahëtas - vodný drak s lesknúcimi sa modrými šupinami, čo ju sem priviedol. Chvíľu sedeli bok po boku, keď švihol chvostom a prehovoril: „Pripomínaš mi ju,“ vyhlásil.
Z počúvania ostatných drakov zistila, že to nebolo tak dávno, čo mu zmizla družka. Na podrobnosti sa však nevypytovala. Po ďalšej chvíle ešte starší drak dodal: „Na čo sa tam každý večer pozeráš?“
„Je to tam také... neznáme. Čo tam asi môže byť?“
Pokrútil hranatou hlavou: „Nič, len tma, smútok a záhuba,“ riekol. Otočil sa smerom na ňu a priamo sa jej zahľadel do očí: „Poviem ti jeden príbeh. Bol o dračici, volala sa Wiss. Aj ona chcela skúmať neznámo a usadený štýl života ju nebavil. Lákala ju diaľka a tá tajomnosť skrývajúca sa za oceánom. Čo však neplánovala bolo zamilovať sa. Obaja draci sa milovali a keď samica zniesla vajíčka, tak boli obaja šťastní. Len jedno z nich bolo dostatočne silné, aby prežilo. V jednu noc dračica odletela, bez slova a vzala so sebou aj vajíčko,“ prehltol. „Odletela a nechala ma tu. Zlomilo mi to srdce. Ani láska ju nedokázala udržať na mieste. Odišla... odišla bez rozlúčenia.“ Hlas sa mu zadŕhal. „Nevrátila sa. Možno tam nič nie je a možno sa zabila. Takže ak sa tam chystáš ísť, varujem ťa, dobre si to rozmysli.“
Prišlo jej ho ľúto, no odhodlane zdvihla hlavu: „Ja to zvládnem a ak ma tam aj nič nebude čakať...“ odmlčala sa. Obaja veľmi dobre vedeli, čo stálo za jej nevyslovenými slovami. Slnko už dávno zapadlo. „Odletím ráno.“
„V tom prípade ti želám dobrý vietor do krídel,“ rozlúčil sa a odletel.
Presne tak ako hovorila, pri východe slnka odletela smerom na juh, za more. Letela niekoľko hodín bez zastavenia, myslela si, že jej odpadnú krídla od únavy, no zrazu sa pred ňou rozľahla pevnina, ktorá vôbec nebola taká, akú si ju predstavovala. Zem bola takmer celá spálená a popolavá, len kde tu bol trs trávy. Zvalila sa únavou na zaprášenú zem. Sklamane sa rozhliadala okolo. Toto nebola tá krajina, akú si predstavovala. Nikde nebolo ani živej nohy. Ani sama si neuvedomila ten moment, keď zaspala, no zo spánku ju prebudil tenký mladý hlások.
„Vstávaj! Vstávaj!“ kričal.
Pomaly rozlepila rozospané oči a pred tvárou spatrila skackať mladé dráča. Okamžite bola opäť pri zmysloch a zbesilo sa rozhliadala okolo, či nenarazí aj na iný náznak života... ale nikde nič nevidela.
"Kde máš rodinu?“ spýtala sa modrobieleho dráčaťa.
To len pokrútila hlavou a namiesto odpovede ju zaviedlo ďalej, pričom rozprávalo svoj príbeh: „Mamička, bola veľmi chorá, ale napriek tomu mi každý deň lovila ryby. Vieš, vzduch tu je ťažký a je v ňom veľa prachu a popola. Tento ostrov je malý, presne v jeho strede stojí sopka, ale je vyhasnutá. A mojej mamičke je horšie, už niekoľko dní sa nedokáže postaviť. Leží tam, v údolí kostí. Však jej pomôžeš? A zavedieš ma domov? Prosím, chcem ísť domov, ale neviem lietať, ešte nikdy som tam nebol.“ Jeho rozprávanie nedávalo veľmi zmysel, ale hlavné pochopila. Keď došli k tomu údoliu, v krku sa jej zasekol dych, nakoľko to bola obrovská dolina so stovkami ohorených kostí. Ani nechcela vedieť, čo sa tu stalo. Na okraji údolia ležalo telo bledomodrej dračice.
Keď k nemu prišla bližšie, zistila, že dračica je mŕtva, nie ale dlho. V hlave sa jej pomaly začali spájať súvislosti: „Ako sa volala tvoja mama?“
„Wiss...“
Jemne štuchla nosom do mladého: „Poď, musíme ísť...“
„Ale moja mama!“
„Už jej nedokážem pomôcť,“ šepla a začala mláďa strkať smerom preč od mŕtveho tela samice. Nakoniec pri kraji pevniny, posunula tam veľký kameň a k nemu položila trs kvetín a trávy, čo sa čudovala, že aj niekde našla, vzhľadom na to, že je zem úplne zničená. Viac pre mŕtvu dračicu spraviť nemohla. Vedela, že ju čaká dlhá cesta naspäť a navyše so záťažou, nakoľko mláďa nevedelo lietať. No strácať tu čas nebolo práve rozumné. Zdvihla mladého dráčika do svojich láb a letela smerom naspäť na sever. Mala pocit, že cesta naspäť bola kratšia. Alebo to možno len bolo odhodlanie, čo ju ťahalo vpred.
Prilietala smerom naspäť na miesto, kde sa zdržiavala niekoľko posledných dní. Už z diaľky upútala ich pozornosť a keď sa tam vrátila, bola obkolesená drakmi všetkých veľkostí a druhov. Kahëtas sa predral davom k nej a svojmu mláďaťu. V krátkosti vysvetlila, čo sa stalo a zaslúžila si za to vďačný pohľad. V tejto spoločnosti zostala ešte niekoľko dní predtým, ako sa vydala ďalej, tentoraz na západ.
Na juhu ju nič nečakalo.

Tridsiaty prvý až tridsiaty piaty rok života
Smer západ, tak isto ako predtým, bol to pre ňu krok do neznáma. Cestovala dlhý čas, až sa jej jednotlivé dni, či dokonca týždne až mesiace začali zlievať dokopy. Čas pre ňu nabral relatívny pojem. Zrazu prišla k majestátnemu miestu. Bolo to údolie vodopádov, kde voda padala zvrchu niekoľko stoviek metrov, kým dopadla na zem. Krajina na okolí prekvitala a bola pestrým domovom drakov. Drakov všetkých druhov, veľkostí, či farieb. Nezáležalo na tom, kým bola alebo aká minulosť ju prenasledovala, pretože draky sa potešili, keď ju zazreli a privítali medzi seba. Nebolo to žiadne spoločenstvo, boli to jednoducho draci, čo sem tiež prileteli z rôznych kútov sveta a tiež len jednoducho hľadali nový domov. Boli to vyvrheľovia tak isto, ako ona a cítila sa s nimi dobre. Dalo by sa povedať, že opäť sa cítila uvoľnene.
Strávila tam čas, mala pocit, že naozaj zapadla. Robila, čo chcela, rozprávala sa s kým chcela, nebola nikým ani ničím viazaná. Mohla lietať, koľko sa jej zapáčilo, loviť zver. Dokonca aj na istý čas zabudla na to, čo sa jej stalo, čo zažila. A to bola asi chyba.
Jednej noci nevedela spať a márne sa snažila nájsť si pohodlnú polohu. Trochu upadla do driemot, z ktorých ju však vytrhol neznámy zvuk neďaleko. Ten zvuk však bol tlmený vodopádmi a šumom vody. Nakoľko jej ale to nedalo spať, musela zistiť, čo ten nezvyčajný zvuk vydáva. Začala sa rozhliadať po okolí pomaly si uvedomujúc, že nikde nevidí ostatných drakov. Kde asi tak mohli byť všetci v strede noci? Dajako jej to nešlo do hlavy a preto sa radšej vydala preskúmať záhadu tajného zvuku.
Lietala tam a naspäť okolo vodopádov pričom stále nevedela prísť na to, odkiaľ vychádza a zdalo sa jej, že čím bližšie k vode, tak tým hlasnejšie sa to ozýva. To je hlúposť, nemôže predsa zvuk vychádzať spoza nich. Jedine, že by...
S istotou to vedieť nemohla, nakoľko nikdy sa tam neskúsila pozrieť. Zhlboka vydýchla nozdrami a prestrčila hlavu cez vodu. Čakala, že hlavou narazí na stenu, preto postupovala pomaly, ale nič také sa nestalo. Nebola tam žiadna stena, bola tam diera. Presnejšie povedané, rozďavila sa pred ňou obrovská jaskyňa. Celá bola tmavá, len z jej vnútra sa vynárala slabá žiara, ktorú sa po krátkom váhaní rozhodla nasledovať. Čím bližšia išla, o to boli tie zvuky hlasnejšie a zreteľnejšie. Tušila, že tam nie je prizvaná, nakoľko o tom, čo sa tam deje nevedela, no mala pocit, že všetci tí draci sú tu. Museli to byť teda obrovské priestory, keď sa sem zmestila väčšina drakov.
Skrčená v tieňoch sa približovala, pričom labou zašramotila niečím na zemi. Stuhla, ale našťastie šramot zanikol v hluku. Až keď sa uistila, že stále je „v utajení“ tak sa pozrela, o čo to zavadila. Bola to veľká dračia kosť a netušila, čo to má znamenať. Čím bližšie sa totižto približovala, o to viac bolo okolo nej kostí všetkých druhov a veľkostí, dokonca zazrela aj niekoľko lebiek. A čo ju desilo ešte viac bol fakt, že boli ohlodané a ohryzené. Jej mozog si zatiaľ nevedel dať dokopy súvislosti až kým nenazrela za poslednú zákrutu.
Spatrila tam veľa drakov napchaných k sebe a zhromaždených okolo dajakého tela na zemi, ku ktorému sa skláňali. Spočiatku si myslela, že je dajaký drak chorý alebo zranený a chcela sa mu vydať na pomoc, ale z omylu ju vyviedol pohľad na rozďavený hrudník, v z ktorého sa práve vynorila dračia hlava. Z papule mu stekala krv mŕtveho druha, z ktorého sa práve kŕmil. Kanibali! Striasla sa a začala rýchlo cúvať.
Mala šťastie, že si ju nikto nevšimol, pretože z jaskyne ukrytej za vodou vytrielila ako namydlený blesk a krídlami mávala ako o život. Celú noc preletela v strachu, že by ju niekto mohol nasledovať. Neubránila sa pritom myšlienkam, čo ak by na ďalší deň bola na rade ona? Takto sa aspoň poučila, že nemá veriť tomu, čo vidí a nenechať sa oklamať. Počas celej noci si hovorila, že mala šťastie, že na to prišla sama a že odtiaľ vyletela celá, so všetkými končatinami. V každom prípade vedela, že ani západ nebolo miesto pre ňu.


Štyridsiaty prvý až štyridsiaty piaty rok života
Teraz išla na sever. Po celý čas dbala na to, aby sa čo najväčším oblúkom vyhla svojmu rodnému miestu, lenže už dávno stratila prehľad o tom, čo sa kde nachádza. Obzvlášť, ak sa jednalo o vnútrozemie. Krajina, ktorú oblietala bola pre ňu neznáma, no možno sa jej to len zdalo. Cestou narazila na niekoľkých drakov samotárov, ale nevyzeralo to tu na obývanú krajinu. Zložila sa v jednej úžľabine, kde sa plánovala zdržať niekoľko dní predtým ako sa vydá na cestu ďalej. Sama zisťovala, že samotársky život má svoje pre aj proti. Miestami jej samota vyhovovala, no niekedy už aj bola na príťaž. Napríklad teraz si pripadala až priveľmi osamelo. V tom čase by dala čokoľvek za spoločnosť počas dlhého večera. Len tak niekoho, s kým by sa mohla porozprávať a ten niekto by ju nesúdil
Teraz však bola na love a plne sa sústredila na veľkého kopytníka, čo si spokojne prežúval trávu neuvedomujúc si, že len zneďaleka ho sleduje dravec. Už sa chystala vyskočiť, keď to zrazu sa zniesol drak z oblohy a jednoducho jej ho uchmatol pred nosom! Keď myslela, že by ocenila spoločnosť, určite to nemyslela tak, že sa tu objaví a ukradne jej jedlo! Tak to teda nie! Neváhala a krátko po tom sa vzniesla do vzduchu, aby ju dobehla. Určite druhý drak nebude taký rýchly, obzvlášť, keď nesie ešte so sebou aj korisť. Vydala sa teda za drakom, v ktorom podľa sfarbenia rozoznala, že je nebeský. O chvíľu ho už dobehila a silou do neho narazila. Drak stratil rovnováhu a začal padať k zemi. Keďže váha koristi ho ťahala k zemi, nezostávalo mu nič iné, ako úbohé zviera pustiť na zem. Drak však mal očividne za sebou výcvik, nakoľko sa mu podarilo pomocou presne vypočítaného manévra nespadnúť na zem a udržať rovnováhu. Drak, či dračica jej bol povedomý, no nevedela si ho nikam zaradiť, nevidela mu do tváre. Otočila sa vo vzduchu a znova doň vrazila, čím sa do neho pustila. Až sa drak pozrel priamu na ňu a jej takmer vypadli oči z jamiek a zastavila sa v strede výpadu.
„Areyata...?“ Vydýchla neveriacky a niekoľkokrát musela pokrútiť hlavou. To predsa nie je možné, bola si istá, že sa domovskému územiu už dávno vyhla, tak ako to, že tu pred ňou teraz stojí jej súrodenec?
„Ako vidím, vôbec si sa nezmenila,“ zafučala a nebezpečne švihla svojím chvostom.
Mykla hlavou: „To isté by sa dalo povedať aj o tebe,“ zasyčala a vycerila zuby. Ak by sa teraz do seba pustili, tak tentoraz by sa nevzdala.
Už už sa chcela spýtať otázku, ktorá ju ťažila, ale sestra dračica jej skočila do reči: „Neboj sa, nie si na našom území,“ uistila ju.
Stále jej to však nedalo a nechápala, čo v tom prípade robí sestra tu a nie je doma. „Čo tu teda robíš?“
„Povedzme, že otec má dve sklamania rodu,“ odpovedala jej jednoducho a očividne nechcela mrhať slovami či dychom na ňu, pretože vzápätí, skôr ako sa nazdala, už bola vo vzduchu a letela preč. Lakhesis bola v priveľkom šoku, aby ju nasledovala a dozvedela sa od nej viacej.
Časom letela ďalej a stretla viacerých drakov zo svojho bývalého spoločenstva. Nikto sa na ňu nesnažil zaútočiť, čo bolo pre ňu prekvapením. Skôr mala pocit, že všetci pred niečím utekajú. Dozvedela sa, že ich spoločenstvo bolo napadnuté jedným iným spoločenstvom. V bitke o územie prehrali, prišli o všetko a teraz utekali preč. Aj z nich sa stali tuláci, aká irónia. Ale nebola natoľko zákerná, aby im to priala, či sa im vysmievala. Ale nechcela zase otvárať staré rany, tak radšej zmenila smer letu. Na severe hľadali útočisko draci z rozpadnutého a porazeného spoločenstva, ona ho bude hľadať na východe.


Štyridsiaty šiesty až päťdesiaty rok života
Čím viac sa blížila k východu, o to viac bola krajina hornatejšia a pribúdala nadmorská výška. Všímala si, že čoraz viacej okolo seba vidí hory a čoraz menej lúk. O chvíľu sa zelená na okolí úplne vytratila a nahradili ju skaliská a príšerná zima a chlad. Nebolo tu takmer žiadnej zvere, ktorú by si mohla uloviť. Vietor bol silný a ona sa so svojím nedostatkom sily bála, že sa rozláme na skaliskách. Preto sa snažila letieť pozdĺž oblastí, kde mala aspoň akú takú istotu, že pred neústupčivým vetriskom ju uchránia skaly. Po chvíli došla až na kraj zeme, kde sa pred ňou nostalgicky opäť roztvorilo more, ktoré však bolo zamrznuté. Zúbožene vydýchla netušiac, čo má robiť a kam sa to dostala. Zaliezla do prvej jaskyne, na ktorou natrafila. Dúfala, že sa jej aspoň na chvíľu podarí ujsť pred vetriskom a snehovými vločkami, ktoré jej padali do očí. Snáď nikdy v živote sa nepreklínala viacej za to, že nedokáže chrliť oheň, pretože sa triasla ako osika.
Márne sa snažila zaspať, bodavá zima jej to nedovoľovala. Za ňou sa otvárala jaskyňa ďalej, niekam hlbšie. Povedala si, že keď už nevie spať, tak aspoň preskúma to, čo ju čaká niekde tam vnútri. Vnútrajšok jaskyne bol pokrytý ľadom a kryštálmi, čo vyzerali naozaj prekrásne. Odrážalo sa v nich svetlo, ktoré vrhalo v jaskyni zaujímavé odlesky plné farieb. Netušila, že zima by mohla byť až tak krásna, no napriek tomu tak krutá.
Otvoril sa pred ňou obrovský otvor, ktorým musela preletieť, inak by sa nedostala ďalej, aby mohla poriadne preskúmať jeho vnútro. V tom otvore sa svetlo odrážalo najjasnejšie až chvíľu musela stáť a počkať, kým si jej oči naň nezvyknú. Výjav, čo sa jej poskytol pred očami... no ani to nedokázala opísať slovami. Z kameňa tam bol vytesaný obrovský spiaci drak. Začala si ho so záujmom a očami roztvorenými dokorán obzerať, ale veľmi opatrne. Aby sa ani len náhodou nedotkla tohto skvostu, či ho nedopatrením nepoškodila.
Z čista jasna sa jaskyňou ozval hlboký hlas, ktorý prenikal až do špiku kostí: „Stratené mláďa, hľadáš cestu, no bojíš sa ju objaviť a ísť po nej. Keď tu zostaneš, nič ťa nečaká. Preleť cez vodu a nájdi pokoj.“
Celá sa naježila a neveriacky pozrela na spiaceho kamenného draka. Je možné, že ten hlas vychádza z neho? Nevedela to, no odpoveď sa už ani nikdy asi nedozvie. Z toho miesta vytrielila akoby ju naháňala svorka hladných a nebezpečných vlkov. Poháňaná strachom a novým odhodlaním vyletela z jaskyne a pohľad uprela smerom na veľkú vodu.
Raz za vodu už letela a nič jej to neprinieslo, no možno tentoraz to bude iné, nové. Verila tomu nezvyčajnému hlasu, a tak aj tentoraz vyrazila slepo za nosom, do neznáma, kde na ňu čaká množstvo nových dobrodružstiev a možno aj šanca nájsť miesto, kde strávi zvyšok svojho života.


Päťdesiaty prvý rok života až súčasnosť
Majestátna dračica, čo opustila svoje spoločenstvo, prišla takmer o celý svoj život. Odletela do neznáma, aby sa mohla opäť postaviť na nohy. Cestovala krajinou zahalená smútkom, ktorý časom vyprchal a doprial jej, aby si mohla zahojiť všetky rany. Počas svojich ciest sa opäť snažila nájsť zmysel života, ktorý ju unudil. Roky zrazu ubiehali pomaly. Na cestách natrafila na rôzne stvorenia a bytosti, miesta, prírodné útvary. A vietor v krídlach ju doniesol aj do ďalšej krajiny. Tu si našla rodinu, domov, spoločenstvo, kde mohla byť sama sebou, kde ju prijali medzi seba. Našla si aj niekoľko nepriateľov, aj niekoľko priateľov. Nanešťastie tu nemohla zostať dlhšie a o chvíľu sa veci pokazili a bola nútená so svojím spoločenstvom utiecť a nájsť si nový domov. Teraz však už necestovala sama.