Toto tu je malý dobrosrdečný dráčik, vy všetci ho však môžete spoznať pod menom Truhlík. Nikto mu ani inak nehovorí, hoci kedysi mal aj iné meno. Tento dráčik teda veľa po svojich rodičoch nezdedil. Zatiaľ čo jeho mama Reikama nikdy nikomu neukáže ani jedinú emóciu, Truhlík ukazuje emócie veľmi rád a veľmi často. Najčastejšie radosť. Dokáže ho potešiť každá maličkosť. Z druhej strany, dokáže hodiny roniť slzy aj nad zvädnutou kvetinkou. Nedalo by sa dokonca ani povedať, že je zlomyseľný ako otec Huang-hon. No niečo títo dvaja draci majú predsa len spoločné. Aj Truhlík dokáže kadekomu pokaziť celý deň. Nie, že by to však bolo zámerné.
Tento dráčik sa snaží vždy si s každým vychádzať, mať veľa priateľov a kamarátov. Problém spočíva ale v tom, že jeho priateľská povaha môže byť niekedy otravná. No dobre, možno častejšie ako len niekedy. Každý, koho Truhlík stretne, je Truhlíkov priateľ. To bohužiaľ ale nie vždy platí aj z druhej strany. Truhlík nemá rád samotu, ťažko ju zvláda. Potrebuje okolo seba stále spoločnosť.
Truhlík sa pozerá na svet naivnými očami. Svet vidí len v tom najlepšom svetle. Nepripúšťa si, že by niekto mohol byť skrátka zlý. Vždy si myslí, že ide iba o nedorozumenie. Áno, dobrosrdejnejšieho dráčika ako je Truhlík by ste zrejme ťažko hľadali, ale to isté platí aj v opačnom prípade, hlúpejšieho draka by ste nestretli na míle ďaleko. Matka príroda ho bystrým umom neobdarovala. Truhlík verí, že v každom drakovi sa skrýva len do najlepšie, neverí, že by niekto dokázal vo svojom srdci pestovať hnev, zlobu, či dokonca závisť.
Truhlík nie je žiadny bojový typ. Má všetkých rád a každému želá len to najlepšie. Nielen všetci draci sú jeho kamarátmi, ale všetky zvieratká. Stojí ho to veľa námahy, aby zranil nevinnú srnku, aj keď je to pre účely zasýtenia. Veruže je to hanbou svojich rodičov. No a verili by ste, že nič nemá Truhlík radšej ako kvetinky? Áno, je to tak! Zbožňuje kvetinky a ich vôňu. Čo však sám nechápe, prečo sa mu z nich stále kýcha. Možno je to tým, že ho kvetinky majú radi tiež. Často pri kýchnutí potom vyprskne iskry či slabý oheň a kvetinku potom spáli, z čoho je zase celý deň nešťastný. A motýlikovia! Krajšie stvorenia nevidel, hrajú farbičkami a robia ho šťastným.
Určite mu chýba aj nejaký pud sebazáchovy. Nerozozná, kedy mu hrozí nebezpečenstvo, no bojí sa aj tých najhlúpejších vecí počínajúc strachom z tmy, či výšok. Áno, bojí sa aj výšky, a preto radšej cestuje chôdzou. Nevie poriadne pristávať a vždy si pri tom rozbije nos. Okrem iného je Truhlík často zábudlivý, čo mu prinieslo už nemálo problémov.
Čo viac povedať o tomto dráčikovi? Určite teda nepatrí k najostrejším ceruzkám v penále. Možno by sa dalo povedať, že ani nie je tak ceruzkou ako tupou gumou. Možno dráčik nemá najvyššie IQ, ale má veľké srdce, do ktorého si pustí každého.

Tento mladý dráčik sa vyliahol do veľkej rodiny, rovno zástupcom očí spoločenstva. Z piatich vajíčok sa narodil ako posledný. Najprv sa zdalo, že všetky mláďatá sú zdravé a plné síl, až po čase sa začalo ukazovať, že jedno červené dráča je trošku „mimo“. Toto dráča, hoci pri narodení dostalo iné meno, tak ho o chvíľu v celom spoločenstve nikto neprezýval inak ako Truhlík.
Keď sa mladé učili loviť vo vysokej tráve zajacov, jeho súrodenci sa išli pretrhnúť o to, kto uloví najväčší kus. No a Truhlík? Ten zasnene obdivoval kvietky v trsoch trávy. Alebo v iný deň, keď rodičia učili svoje ratolesti lietať – všetci to zvládli perfektne, okrem Truhlíka. To mu zostalo až doteraz. Dalo by sa povedať, že nikdy sa nenaučil poriadne lietať. Vždy brzdí nosom a radšej lieta nízko, pretože z výšok má strach. Niet divu, že čoskoro sa mu v spoločenstve všetci začali smiať. Truhlík to však nebral urážlivo. Nie, on jednoducho nechápal, na čom sa všetci smejú a smial sa vždy spolu s ostatnými.
Mláďatá sa učili rýchlo, radi sa bili a dovádzali, no a chudákovi Truhlíkovi robili často naprieky. Vtipkovali, ako chodí s hlavou v oblakoch. Dokonca čoskoro si začal aj otec myslieť, že to vajíčko mu niekto nevydareným žartom strčil do hniezda. Mama ho však vždy milovala a hovorila mu, že nie je nič zlé na tom byť iným.
Netrvalo dlho a z malého dráčaťa vyrástol mladý drak. Síce výzorovo vyspel, ale zostal rovnako naivný a hlúpučký, akým bol ako mláďa. Jedného dňa ho otec vyzval, nech sa preletia. Keďže Truhlík si svojich rodičov vážil, musel prekonať svoj strach z výšok. Chcel, aby bol jeho otec na neho hrdý. S otcom cestovali niekoľko dní a veľa nerozprávali. Teda... otec nerozprával, Truhlíkovi sa ústa skoro nezastavili. Doleteli na ďaleké miesto, kde mu otec prikázal, nech tam na neho počká. A Truhlík čakal. Najprv hodiny a neskôr niekoľko dní. Celý čas sa pohyboval po okolí, no otec nikdy neprišiel. Takto dráčika zavideli na miesto, odkiaľ sám späť netrafí a opustili ho. Čo mu teraz zostávalo?
Nuž, keď otec neprichádzal, Truhlík si myslel, že možno na neho len zabudol. Alebo... čo ak sa mu niečo stalo?! To bola myšlienka, ktorá donútila dráčika opustiť miesto, kde mal čakať. Hľadal po okolí, ale čoskoro zablúdil a nevedel nájsť cestu späť k miestu, kde mal na otca čakať. S plačom sa posadil. Čo bude teraz robiť? Ako sa dostane domov? Takto plačúc sa okolo neho začali objavovať zvieratá, ktoré ešte veru nevideli plačúceho draka. Robili mu spoločnosť a odvtedy sa Truhlík začala kamarátiť s lesnými tvormi.
Truhlík dlho cestoval, väčšinou po vlastných až si prestával pamätať ako vyzeral jeho domov. Sám nevedel, kam má namierené. Cestoval a naučil sa prežiť aj sám. Hoci nejedenkrát dostal bitku od väčšieho stvorenia či od iného draka. Musel sa niekoľkokrát premôcť a vyletieť do jaskyne, aby sa skryl pred nepriaznivým počasím. Počas svojich ciest sa tešil z maličkostí, ktoré zažil. Napríklad, keď videl dúhu. A samozrejme aj plakal, ako vtedy, keď videl mladé opustené vtáčatká, ktoré mu pripomínali jeho samého.
Jedného dňa sa objavil v krajine plnej drakov. A takto sa Truhlík dostal do Helvaniru.