Modré oči, zasadené do béžovej a milej tváre, pretkanej odznakmi, vplývajú na draka veľmi milo, priateľsky a spoločensky. Tieto oči sú taktiež bránou do Satanovej duše, ktorá nenávidí spoločnosť a je schopná stromovému drakovi podpáliť chlpy na zadku. Aby sme ale nepredbiehali, začneme pekne poporiadku.
Spoločnosť je niečo, čo jej vyhovuje a čo priam vyhľadáva, nakoľko nie je typom samotárskej dračice. Ak by sa nad ňou jeden zamyslel, dokázal by ju tromi jednoduchými slovami popísať ako retardovanú, náladovú bytosť.
A keď myslím náladová, je to presne ten typ bytosti, ktorý by ste prirovnali k hárajúcej fene. Raz je smutná, raz veselá, vzápätí je schopná nepriateľovi podať labu na uzmierenie a v druhom momente mu do nej zahryznúť. Keď príde na hnev, ktorý je veľmi ľahko vyvolateľný, celá maska dámy akoby nikdy neexistovala. Zuby vycerené ako besný vlk, oheň planúci v duši aj v očiach, je schopný zabiť nejedného draka, ktorý si z nej uťahoval alebo ju nejako zranil.
Jej srdce nikdy nemalo šťastie na samcov, a tak si myslí, že je to jej prekliatím. Obáva sa, že ani v tomto živote sa jej nepodarí založiť rodinu a nájsť partnera, ktorý ju neopustí kvôli niekomu inému či nezahynie skôr, ako stihne naklásť vajcia. Vždy túžila po rodine, po niekom, po niečom, čo bude sprevádzať jej odkaz. Možno, že sa jej to v tomto živote predsa len podarí. Je predsa rozdiel nájsť partnera za desať rokov a za sto.
Telo má svalnatejšie a mohutnejšie ako iné samice, no paradoxne jej k telu absolútne nesedí hlas. Hlas má ľubozvučný, jemný a nežný, pripomínajúci med. Keď začne hovoriť ona, málokto jej dokáže odolať a nevenovať jej pozornosť, aj keď sa dokáže premeniť na zúrivú béžovú guľu s vycerenými zubami. Úplnú dôveru si u nej niekto získa len veľmi ťažko.
Táto duša je empatická slečna. Ak vidí ťažko zranených alebo môže pomôcť, rýchlo sa do toho vrhne a pomáha najviac, ako len dokáže. Taktiež sa s ňou dobre rozpráva, pretože dokáže vypočuť, pomôcť, ale aj poradiť. Je láskavá, aj keď samozrejme, má chyby, ako každý jeden z nás.

Reinkarnácia funguje zvláštnym spôsobom. Niekedy vyjde podľa predstáv vesmíru, inokedy nie. V prípade dračice to vyšlo, zanechalo to však na nej nečakané vedľajšie účinky. Vraví sa, že ľudské bytosti si pamätajú svoj minulý život do päť, maximálne sedem rokov od narodenia.
Toto stvorenie bolo v minulom živote zrodené vo vlčej podobe. Do tohto tela sa prevtelila jej duša, ktorá má síce dračie inštinkty, no občas, akoby jej pamäť zlyhala, jej zvyky a pohyby pripomínajú skôr vlčie. Svoj minulý život si, samozrejme, nepamätá. Ostali jej len záblesky, pripomínajúce „déjà vu“.
Pravdepodobne z tohto dôvodu vyhľadáva ovocné stromy či kríky. Ako vlčica ich milovala a zbožňovala. Ako drak... Jej papuľa i celé telo je mnohonásobne väčšie, a tak nedokáže poriadne rozoznať jednotlivé chute malých bobuľovín. Sama si to nevie vysvetliť, ale chuť ovocia jej utkvela v pamäti rovnako ako spriatelenie s vlčou dušou Taillou - samozrejme, bez väčších či konkrétnejších detailov. Tie spomienky sú jednoducho tam, aj keď ich občas považuje iba za výplod svojej fantázie či akési nezabudnuteľné sny.
Prostredie, ktoré podvedome vyhľadáva, sa však zväčša vyformuje ako veľká vodná plocha, jazierko či vodopád. Všade, kde sa nachádza táto číra tekutina tyrkysovej farby, tam sa nachádza aj jej zadok. Voda je pre ňu jednoducho druhý domov, čo veľa drakov nechápe, okrem vodných, samozrejme. Láska k vode je taktiež pozostatok jej minulého života ako vlčice.

Meadow sa narodila v hornatej krajine na západe, ktorú tvorili samé pohoria. Krajinu obklopovalo z dvoch strán more, vďaka čomu sa lesom šírila slaná vôňa.
Bol krásny slnečný deň a jej matka Maddy si povedala, že sa pôjde prejsť k vodopádu, ktorý tiekol vysoko v horách, neďaleko ich jaskyne. Pretože bolo horúco, blažene sa zvalila do plytkej vody. Žiaľ, pôrod dráčat prišiel predčasne. Maddy zniesla vajíčka priamo do vody, ktoré musela pracne preniesť až do jaskyne a zahrievať vlastným telom. To nebolo vôbec jednoduché, keďže nemala žiadnu srsť, ktorá by jej k tomu dopomohla.
O niekoľko dní neskôr sa vyliahlo päť dráčat, no nešťastie sa zopakovalo. Zo všetkých dráčat prežilo len jedno - Meadow. Maddy jej bola skvelou matkou, priam ukážkovou!
O vlastné dieťa sa starostlivo starala spoločne so Sparowom. Učili ju loviť, zacítiť nebezpečenstvo a prežiť v drsných podmienkach, v akých žili. Meadow sa už ako malý drobec naučila výborne plávať a voda jej bola ako druhý domov, čo nikto z ich spoločenstva nechápal. Nebeská dračica a závislosť na mokrej tekutine? Bláznivé! Ona však zbožňovala prechádzky k moru, v ktorom rada vytvárala labami malé vlnenie na hladine, z čoho mala vždy obrovskú radosť. Udierala labami do povrchu vody a špliechala navôkol.
Dračica rástla a rástla a medzi ostatnými drakmi v horách vynikala svojimi béžovými šupinami.
Keď sa išlo na lov, Meadow spoločne so svojím kamarátom Lightom zostávali a spolu poľovali na králiky. Učili sa na malých zvieratách využívať svoje stopovacie schopnosti a rodičia mali aspoň istotu, že ak sa vrátia z lovu, ani jeden z nich nebude bez oka či inej časti tela. Vždy keď spozorovali králika, pozrela sa na Lighta a veselo vycerila zúbky smerom k miestu, kde sa zajac práve nachádzal. Meadow bola veľmi kreatívna a králičie mäso rada kombinovala s rôznymi druhmi ovocia. Najmä černice a čerešne nesmeli chýbať, aj keď nájsť takéto ovocie, bola občas výzva.
Bývala neďaleko vodopádu Rhaeadr, kde mala vlastnú kamennú jaskyňu. Jej rodičia mali postavenie Alfy v sedemčlennom Aixovom Spoločenstve. To sa nachádzalo na území v blízkosti vodopádu a ku ktorému patrila aj jedna časť morského pobrežia.
Ona a Light si vyslúžili postavenie Beta. Keď bola malá, často počúvala od ostatných drakov pri splne, ako hovorili o veľkom Panyämskom jazere alebo o Tässimskej planine. Nechápala, prečo sa nechcú ísť na také úžasné miesta pozrieť a hlavne tam ostať. Ona bola iná. Túžila sa ísť na tie miesta pozrieť, no bála sa cudzích Spoločenstiev a nepriateľských drakov.
Light jej tiež rozprával o ďalekých a studených Severných pustatinách a o Näiweserských horách, ale Meadow len striaslo. Ona zimu neznášala. V tom období bola celkom premrznutá. Light sa naopak narodil v zime a pri rozprávaní o zábavách v snehu sa usmieval tak veľmi, až mala pocit, že by tam najradšej išiel a zostal tam. Na sever potom už nikdy ani len nepomyslela. Lákalo ju ísť preč a preskúmavať miesta na Eriniäme, ale jej otec Sparow bol neoblomný starší drak s lysinou na pravom boku, ktorý ju nechcel pustiť. Meadow teda vždy pokorne sklonila hlavu k zemi a ticho šúchala labami. Nič iné jej neostávalo. Vedela, že neexistuje nič horšie na svete ako nahnevať svojho otca. I smrť by bola slabá "várka" oproti jeho hnevu.
Vodopád navštívila vždy, keď len mohla. Jej matka jej ukázala presné miesto, kde sa narodila, a odvtedy ubehli štyri roky. Meadow si na úctu k svojim štyrom zomrelým a nepoznaným súrodencom každú nedeľu pripomenula tak, že pustila na vodu jednu hlavu z kríka divých ruží. Povzdychla si, zaplávala a vrátila sa do lesa.
Les, ktorý tvorili hojné smreky a iné ihličnany, spoločne s horským prostredím, mala rada, pretože to bol jej domov. Boli tu však dve veci, ktoré jej strašne vadili. Po prvé: padajúce šišky, ktoré si vždy nejako našli vzdušnú cestu a zasiahli Meadow priamo do hlavy. Po druhé: malé množstvo ovocia. S tým sa však nakoniec zmierila.
Raz, keď zostala doma a zvyšok spoločenstva sa vydal na lov, v hlave jej napadla bláznivá, no zato ohromne vábivá myšlienka. Najedla sa toľko, koľko mohla (pretože nevedela, kedy bude jesť najbližšie), pod vodopád hodila naraz štyri ruže za každého súrodenca, naposledy sa pozrela na les a vpíjala známe pachy a vône.
Otočila sa, rozbehla a dala horám „zbohom“. Meadow si bola vedomá, že zradila Spoločenstvo, a čo bolo horšie, vlastnú rodinu. Teraz je vyhnankyňa i zradkyňa v jednom. Bežala smerom na sever, preplavila rieku, preletela množstvo hôr...
O niekoľko týždňov si z členov Spoločenstva na béžovú dračicu nikto nespomenul, okrem sivého dráčka Lighta a jej uplakanej, smútiacej matky.
Verí, že aj Light si možno nájde cestu na Eriniämus a budú zase ako „súrodenci“. Všetko bude tak, ako má byť. Jedine on môže „zašiť“ tú dieru v srdci, ktorú jej zanechala smrť jej súrodencov a vlastná zrada rodiny.
Ako tak Meadow letela a cestovala, zažila mnoho zážitkov, pri ktorých si povedala: „Presne viem, ako bude tento drak reagovať, presne viem, čo teraz povie.“ Nešlo o intuíciu. Išlo o jej život, ktorý už raz prežila, no nie v šupinách draka, ale v srsti štvornohého zvieraťa. Vždy sa stránila lovu vlkov a vadilo jej ich jesť, nikdy však neprišla na to, prečo to tak je.
Nikto jej nikdy neprezradí, že začiatky jej života sa už odohrali a ona reagovala presne tak, ako reagovala stovky rokov späť. Teraz však dostala druhú šancu na život. Druhýkrát, kedy buď dostane lekciu, alebo sa naučí to, čo jej chýbalo.
Napokon prežila niekoľko krásnych rokov v krajine, ktorú hľadala. Spoznala množstvo drakov, urobila si priateľky, pridala sa do nového Spoločenstva, znovu cítila radosť zo života.
Ibaže ani tá dlho netrvala. Po niekoľkých pokojných rokoch sa krajina zmenila, bohyne, ktoré obývali krajinu sa pohádali a všetko skomplikovali. Meadow musela vziať nohy na ramená, dúfať, že sa všetci jej priatelia zachránia. S plačom a roztrhaným srdcom sa snažila dostať do bezpečia, dúfajúc, že Nephtys a Lilith sa taktiež zachránili a čoskoro sa stretnú. To bolo jediné, čo ju hnalo vpred. Myšlienka, že sa tie tri znovu vydajú na dobrodružstvo, že si znovu sadnú k jazeru a budú sa dlhé hodiny rozprávať o nových zážitkoch. Vymenia si nové poznatky o zvieratách, rastlinách, rôznych skrýšach.
Meadow letela dlhé dni. Bez prestávky, bez ohliadnutia sa, čo sa nachádza za ňou. Oči plné sĺz jej zabraňovali vo videní, dehydratácia i prázdny žalúdok spôsobili, že sa v jednom momente skácala k zemi. Telom prerazila niekoľko vetiev a ostala ležať odpadnute na zemi, v snehu, v novej krajine, o ktorej ešte v tom momente nevedela, že sa stane jej novým domovom. Nevedela, že objavila Helvanir.