Nunne'hi, to je meno draka, ktorého nestojí za to spoznať, vďaka jeho „vynikajúcemu“ charakteru. Tento jedinec vyhľadáva skôr nepriateľov ako priateľov, pretože sa dobre cíti v spoločnosti tých, ktorým môže robiť zle a doberať si ich či sa im vysmievať. Nemá totiž potrebu sa s niekým deliť o dobré skutky a zážitky, ktoré si sám uskutočnil.
Nerozlišuje či je to drak, dračica alebo dráča. Ak sa rozhodne pokaziť komukoľvek deň, nezáleží mu ani na pohlaví, ani na veku.
Ak by ho však zaujala nejaká dračica výzorom – je dosť povrchný – je schopný nepokaziť jej deň urážaním a hlúpymi poznámkami na osobu. Ba naopak, rád si zaflirtuje, no tým to tak končí. Nevyhľadáva žiadnu vážnu známosť. Nunne’hi neuznáva partnerstvá a celé to škatuľkovanie. Príde mu to iba ako obyčajná nálepka, aby sa dračice cítili o niečo viac. Preto mu nerobí problém flirtovať so zadanou dračicou. I tak to pre neho nič neznamená od času, kedy ho jeho detská láska – Estell – odmietla. Naučil sa žiť bez potreby dokazovať si, že je výnimočný len pre jedno srdce.
Má vždy svoj názor na vec. Nerád počúva, ako ho prehovárajú k niečomu, čo sa prieči jeho rozhodnutiu. Je veľmi tvrdohlavý a na názory druhých nedá, ak sa nejedná o drakov vyššie postavených, ako je on sám. I to nie je vždy isté, že poslúchne, no aspoň z posledného kúska slušnosti, ktoré mu ostalo si ich vypočuje.
Tento tvor má vlastnú hlavu, aj keď to má za následok vyvolanie konfliktu. Nikto však nepovedal, že sa nevie biť. Mohutnosť a silu podedil po otcovi. Víťazstvo mu to však nie vždy zaručí, no i tak sa rád púšťa a vyvoláva túžbu po boji. Užíva si ten pocit stekajúcej krvi po labách či papuli. Z istej strany by sa dalo povedať, že je to narušený sociopat, no učili ho, že silnejší prežije a tým sa i naďalej riadi.
Na druhú stranu je to drak, ktorého nie je jednoduché naštvať. Síce sú hranice, odkiaľ pokiaľ, no zväčša u neho zúrivosť v očiach nenájdete. Jedine ak by sa to dotklo témy rodina. Aj keď si je vedomý, že by ho matka pokárala za to ako sa správa a čo robí, miluje ju. Nikdy mu neublížila a vždy pomohla a aspoň tým sa ju snaží brániť. Vtedy je ako zmyslov zbavený a nemal by problém zabiť akúkoľvek bytosť.
Ak sa chcete vyrozprávať, nie je to ideálny adept, aj keď vie s čímkoľvek poradiť, lenže zväčša mu to ide jedným uchom dnu a druhým von. Väčšinu toho čo ste mu povedali ani nevnímal a akurát ho zaujímajú vaše problémy, ktoré by mohol neskôr použiť proti vám. Nedokáže súcitiť s nikým a ničím. Akoby jeho srdce bolo obalené ľadom, ktorý veľmi rád používa. A to mu vyhovuje. Nedokáže ho nič uraziť. Ale on sám, rád uráža.
Nunne'hi je dosť flegmatický tvor, ktorému sa nikdy nič nechce. Je to lenivé prasco, ktorého by mali všetci obskakovať. Neskutočne ho otravuje ak musí niečo urobiť. Hoc sa len prevaliť z jednej strany na druhú. Iný drak si zväčša vypočuje tri milióny nadávok a sťažností, než sa mu podarí danú vec spraviť.
Takže v skratke, je to pohodový drak, ktorý ostatným robí napriek a hrá sa s nimi ako s bábikami.

I. - STRETNUTIE S ESTËLL
„Môžeš si láskavo pohnúť?!“ zrúkla na mňa Mäelin. Otvoril som jedno oko a lenivo si zívol.
Zadíval som sa na ňu a prevalil sa na druhý bok. „Kam zas?“ zatiahol som lenivo a znovu zatvoril i druhé oko. Bolo na mňa príliš skoro. Slnko ešte len začalo vychádzať nad obzorom, osvetľovalo krajinu a moja hyperaktívna sestra ma rušila.
„Všetci sa máme stretnúť pri rieke. Hlava z Näigranského spoločenstva prídu s nami rokovať,“ vysvetľovala mi. „A? Nech sa tam posadia naše Hlavy, Oči a iní vyššie postavení. Nezaujíma ma to,“ mykol som plecami a pretočil očami. „Čo vlastne chcú?“ „Neviem!“ vykríkla po mne a skočila na mňa. Začala do mňa labami udierať: „Vstávaj! Tinchek aj Ramzy sú už na mieste. Ty jediný chýbaš! Matka s otcom ma po teba poslali.“ Nevzdávala sa, stále sa ma snažila prebudiť. Nakoniec som pretočil očami a pozrel sa na svoju sestru. „Fajn! Fajn! Veď už vstávam! Preboha!“ vykríkol som frustrovane, aby mi dala konečne pokoj. Pretočil som sa na bok, zhodil som ju zo seba a len som videl, ako sa jej telo vodnej dračice rýchle pohybovalo a napokon zoskočilo zo skaly. Mal som samozrejme nutkanie ostať ležať v hniezde, no vedel som, že by ma akurát znovu prebudila a to by som bol nepríjemnejší, ako doteraz. „Prečo sa, pre rany bohyne, musíme stretávať tak skoro ráno?“ lenivo som si zívol a zadíval sa na vchod do našej jaskyne. Mäelin už dávno letela k miestu zhromaždenia. Nechala ma za sebou a verila, že ju nesklamem a dopracem svoj zadok tam, kam som mal.
Keďže som sa rozhodol nerobiť jej zbytočne napriek, pozviechal som sa a spustil sa strmhlav z jaskyne. Priplachtil som do kruhu nášho spoločenstva, ktoré netrpezlivo očakávalo Näigranskú Hlavu. „Kde si toľko bol?!“ sykla po mne matka a dala mi jednu po hlave.
„Čo robíš?“ labou som si šúchal zasiahnuté miesto.
Mala niečo na jazyku, no nakoniec mi nič nepovedala. Jej zrak zaujalo niečo za mnou. Na druhej strane rieky sme všetci sledovali, ak ku nám kráčajú Vodcovia, spolu s niekoľkými členmi. „To si vážne musia brať celý doprovod?“ pretočil som očami. „Pssst!“ okríkla ma matka.
Znovu som pretočil očami a čakal, čo vypadne zo zástupcov spoločenstva. Chvíľku bolo ticho, nikto nič nehovoril. Napäté ticho medzi oboma spoločenstvami, na kraji územia vrcholilo. Nudil som sa. „Aj nám niekto vysvetlí o čo ide?“ znudene som zatiahol. Vyslúžil som si niekoľko nepekných pohľadov, nad ktorými som len mykol plecami. Bol som zvedavý, prečo sa s nami chceli stretnúť.
Na moje prekvapenie, Hlava prehovorili bez tlmočníkov: „Prichádzajú ťažké časy a ako iste vidíte...“ Samec mávol labou k svojim členom. „Naše spoločenstvo utrpelo na ujme. Preto by sme vám chceli navrhnúť spojenie našich spoločenstiev. Už dlho pri sebe nažívame v mieri.“
„A ako si to predstavujete?“ ozval sa náš Vodca. Všetci sme mlčky sledovali rozhovor. Naozaj, keď som sa pozrel na ich členov, bolo ich príliš málo. Nás nebolo o nič viac, no aspoň sme mali minimálne dvakrát toľko členov.
„Naša dcéra Estëll, by sa zaviazala do partnerstva s jedným z vašich členov. Tí by následne zaujali miesto nás, i vás.“ Po navrhnutí kompromisu, kedy by na čele ostal jeden náš a jeden ich člen, predstúpila pred nás ich dcéra. Ľadová dračica s prostou eleganciou, no krásou, ktorá by sa vyrovnala komukoľvek. V ten moment to bolo prvýkrát, kedy som stratil reč.
II. – SPOLUNAŽÍVANIE, VYTVORENIE NOVÉHO MENA SPOLOČENSTVA
Prešlo niekoľko týždňov a naše spolunažívanie s druhým spoločenstvom vyzeralo, že bude fungovať. Prenechali sme im jednu z jaskýň. Chodili sme na spoločné lovy, ktoré boli navyše úspešné. Museli sme viac loviť, vytvárať viac zásob. Zima bola pomaly za dverami a príjem potravy sa znásobil. Členovia Näigranského spoločenstva sa snažili zapadnúť a darilo sa im to. Nikto do nikoho zbytočne nevyrýval. Samozrejme, že sa našli jedinci, ktorí si museli dokazovať, že sú lepší ako druhé spoločenstvo, no dalo sa to čakať. Mladí draci boli hlúpi. Chceli moc a nemali ju.
Keď napokon prešlo niekoľko mesiacov a prišiel ten osudný deň, kedy sme sa mali natrvalo spojiť, zvolala sa porada. Aby sa to zoficiálnilo, potrebovali sme nové meno pre jednotné spoločenstvo. Už sme neboli členovia Aigrového spoločenstva žijúci s Näigranským. Boli sme jednotný tým. Padalo niekoľko návrhov – od členov, od samostatných Vodcov aj ich Zástupcov. Snažili sa spojiť jeden názov s druhým. Druhý s prvým. Nič však neznelo príjemne pre uši, ľahko zapamätateľne, aby sme sa nim mohli pýšiť. Mal som dojem, že toto dohadovanie trvalo až príliš a nikto nebol schopný nájsť niečo, čo by sa každému páčilo. „Gräinské spoločenstvo,“ vyhlásil som, unudený zo všetkých nápadov. Dohadujúci draci stíchli a všetci upriamili na mňa pohľad. Všimol som si to až po chvíli, kedy som prestal znudene zízať do ohňa. „Gräinské spoločenstvo... to sa mi páči,“ prehovorila Estëll a venovala mi úsmev. Úsmev, pod ktorým som sa vo svojom vnútri roztopil, no na povrchu som svoju tvár zahalil kamennou maskou a mykol plecami.
Keďže som rozhodol o názve spoločenstva s ktorým všetci súhlasili, stretnutie sa rozpustilo. Samozrejme, že hlavné slovo mala Estëll, nakoľko mala nastúpiť na čelo spoločenstva. Ostal som sedieť ešte chvíľku pri ohni, než som sa nakoniec chcel pobrať domov. Mesiac už vysoko svietil na oblohe, a tak keď sa ku mne prihnala Estëll s jej bielymi šupinami, ktoré žiarili i v tme, dych sa mi zasekol v hrdle.
„Máš chvíľku?“ usmiala sa na mňa.
III. – ĽADOVÝ BOZK
„Poď, chcem ti niečo ukázať,“ drgol som do Estëll, ktorá sa vyhrievala na lúke obklopená kvetmi, v strede nášho lesa. Zvedavo si ma premerala a nakoniec sa s úsmevom postavila. Moje srdci znovu poskočilo a nenávidel som, čo so mnou robila. Veľmi rád som s ňou trávil čas. Nešlo mi dostať sa jej pod šupiny. Nepotreboval som byť Hlavou a riadiť celé spoločenstvo, aj keď, nevadilo by mi to. Boli by to síce starosti navyše, no zvláštne nutkanie, ktoré sa usadilo v mojom vnútri bolo silnejšie, ako samostatné postavenie. Nikomu som sa s tým nezdôveril. Mäelin niečo tušila, videla, že som sa zmenil. Videli to viacerí, no nikto to neriešil. Pomaly sme kráčali smerom k vodopádu. Estëll sa ma zvedavo stále pýtala kam ideme, čo jej chcem ukázať. Bola nedočkavá, veselá kôpka, pripomínala mi dráča jej nadšením. Na tvári sa mi však usadil úsmev a odmietal som jej prezradiť, kam sa chystáme. Schválne som kráčal krížom krážom po území aby som ju zmiatol, až sme sa nakoniec dostali naozaj k vodopádu, ku ktorému som mal namierené.
„Vodopád?“ nechápavo sa na mňa zadívala a zastala pri jazierku.
Stále som však mlčal, šibalský úsmev som mal na tvári. Jazykom som si prešiel po zuboch a mykol hlavou, aby ma nasledovala. Kráčali sme po tenkej klzkej stene. „Dávaj pozor, nešmykni sa,“ varoval som ju, aj keď som vedel, že je dosť rozumná na to. Pomaly sme sa šplhali, prešli sme až priamo za vodopád, kde sa otvorila jaskyňa. Skrytý vchod, ktorý bol okom neviditeľný pri obyčajnej prechádzke. Opatrne som doň vošiel a zastal.
„Čo je to?“ spýtala sa ma.
„To najlepšie je oku neviditeľné,“ uškrnul som sa na ňu, „zatvor oči.“ Síce neochotne na mňa zazerala, no nakoniec sa nechala prehovoriť. Chytil som ju za labu a pomaly ju navigoval smerom dopredu. Zahli sme za roh, do jednej z vchodov, ktoré neboli z diaľky vidno. V momente, ako sme vošli do ďalšej ‘izby,‘ zahalilo nás modré svetlo. „Otvor oči,“ prikázal som jej. Začul som len ako lapila dych. Stála v miestnosti, ktorá bola pokrytá žiariacimi modrými kryštálmi. S otvorenou papuľou sa dívala striedavo na mňa a striedavo na stenu. Krúžila po miestnosti, dívala sa na krásu, ktorá sa jej zjavila pred očami.
„Ako to? Kedy si- Oh!“ nenachádzala slová. Koktala, nedokázala dať dokopy jednu plynulú vetu. Vyrazil som jej dych, čo ma najväčšmi tešilo. Preto som dúfal, že teraz bude ten pravý čas, aby som jej odhalil svoje srdce.
„Každopádne,“ postavil som sa pred ňu, chytil jej labu do svojich, „je tu niečo, čo by som ti chcel povedať.“
„Nunne-“
„Nie, neprerušuj ma,“ zavrtel som hlavou, „už tak skoro nenájdem odvahu.“ Zasmial som sa nervózne. Zhlboka som sa nadýchol a spustil: „Nikdy som si nemyslel, že zrovna nadíde deň, kedy sa rozhodnem ostať v spoločenstve a neopustiť ho ako niekoľko mojich predchodcov. Deň, kedy si poviem, že dračica, s ktorou by som rád strávil zvyšok života mi vpadne na územie a-“
„Nunne-“ znovu ma oslovila.
„A poviem si, že-“
„Vybrala som si Estriexa a ten súhlasil, že so mnou povedie spoločenstvo,“ skočila mi do reči.
Ak som si myslel, že mi nedokáže už viac vziať dych, mýlil som sa. Tieto slová mi ešte dlho rezonovali v hlave.
IV. - UKONČENIE ETAPY
Estëll nakoniec naozaj zasadla na najvyššie postavenie spolu s Estriexom. Dlho som sa snažil vymazať si spomienku na jaskyňu a presvedčiť samého seba o tom, že sa to nikdy nestalo, že to, čo vidím, pasovanie ich za Vodcov sa mi v skutočnosti iba sníva a nie je to pravda.
Prešiel však deň, dva, mesiac, tri… a ja som sa nedokázal prebudiť z tejto nočnej mory. Mal som dojem, že som za posledné mesiace rapídne zostarol. Môj svet sa mi zrútil pred očami. Nie len, že si vybrala iného ale zrovna si vybrala toho, s ktorým som sa najviac nemusel. Niekoho, kto bol mojim protivníkom od útleho detstva. Niekoho, s kým sme si pravidelne porovnávali svaly a ego.
Snažil som sa stráviť túto informáciu. Nevadilo mi, že som sa stále nachádzal na postavení, ktoré mi bolo od útleho detstva pripisované… Vadilo mi, že som videl dračicu, ktorú som ľúbil, smiať sa po boku iného draka. Až napokon… jedného dňa som si povedal, že stačí.
„Nechceš si to ešte rozmyslieť?“ spýtala sa ma matka. Zavrtel som hlavou a ďalej si dával dokopy svoju jaskyňu. Chcel som, aby po mne mala dostatok predmetov, ktoré ma budú pripomínať, no taktiež som potreboval zbaliť sa na cestu. Pobral som si niekoľko svojich kamienkov a predmetov, ktoré som za tie roky našiel a pripravil sa na odchod. Nikto z rodiny mi to nezazlieval. Bratia to chápali, sestra rozumela, že zlomené srdce sa takto nedokáže vyliečiť. „Plánujem letieť na juh. Usadiť sa v novej krajine, ktorá ale bude podobná tej našej. Verím, že nás osud znovu zavedie k sebe,“ usmial som sa na súrodencov. Jedna etapa môjho života končila a druhá sa začínala. Nikdy som neplánoval stráviť všetky svoje dni života v našom spoločenstve. Plánoval som cestovať, spoznávať, no v pláne bola naša krajina. Žiaľ, tento plán sa zmenil a musel som ho nahradiť iným. S pozdravom, slzami v očiach a dierou v srdci som sa naposledy pozrel na svojich drahých súrodencov a rodičov. Napokon som vzlietol vysoko do oblakov a nechal sa unášať vetrom, ktorý mi určoval smer.
V. – NOVÝ DOMOV
Letel som mnoho dní i nocí. Strávil som týždne na územiach ktoré boli menej hostinné ako tie druhé. Videl som kus sveta. Preletel som mnoho jazier, spal v mnohých jaskyniach, no osudný zlom nastal, keď som sa dostal do ďalšej - v tom čase pre mňa nemenovanej - krajiny. Táto bola väčšia, rozľahlejšia ako iné krajiny, ktoré som našiel. K tejto ma však niečo priťahovalo… Doteraz som síce neprišiel na to čo to bolo, no bolo to pre mňa znamenie, ktoré mi rieklo, že by som tu mal ostať.
Netrvalo dlho a spoznal som sivú ľadovú dračicu menom Renestrae. Padla mi do oka a keď mi predstavila svoj nápad založenia spoločenstva, pozdával sa mi. Nikdy som nezakladal spoločenstvo a ani som nebol jeden z prvých členov. Ja som mal to šťastie - alebo nešťastie - a narodil som sa do jedného. Ako tak plynuli dni, naše spoločenstvo sa začalo napĺňať členmi. Sauron, Naysy, Ziaha, nieskôr i Laertes, Eowelle či Terrea.
Život pokračoval ďalej. Po vyčerpaní a vlastnej hlúposti som si zlomil nohu. Zistil som, kde sa až nachádzajú moje hranice, ktoré som neplánoval až tak často prekonávať. So zlomenou nohou sa mi ťažko fungovalo, no dokázal som to. Avšak, zlom nastal v bode, kedy mi prvýkrát zaplesalo srdce a nejednalo sa o Estëll. Moje srdce si pomaly ale iste získala dračica menom Terrea. Zo skorších pokusov o zvádzanie som sa poučil. Dračice nie vždy samotné vedeli čo chceli, čo cítili, a tak som si dával veľký pozor, čo som hovoril. Mal som dojem, že ona by mohla byť tá, ktorá by mi zalepila moje rozpadnuté srdce.
Rozumel som ako sa cítila. Mal som dojem, že sme si pomaly k sebe hľadali cestičku. Vedela, čo je to mať zlomené srdce. Nemal som dojem, že by moje odhalenie nejako ublížilo nášmu vzťahu. Skôr by som sa vsadil, že ho utužilo. Teda, až do istej chvíle...
Terrea bola rovnako nespútaná duša ako ja. Spoznávala krajinu a ja som sa medzi tým zoznámil s našou ďalšou členkou - Mayou. Lenže jej pôsobenie v našom spoločenstve nemalo šťastného konca. Zaplietla sa do vojny a po oznámení Sauronom, že tam i skonala som nevedel, ako sa mám cítiť. Člen, ktorého som spoznal zavraždili. Terrea zmizla. Začal som sa viniť. Všetci, ktorý sa mi dostali do života postihol nepríjemný trest. Mohol som za to ja alebo ma osud trestal?
Trvalo hodnú chvíľku, než som sa zmieril s tým, že život ide ďalej. Prelomový bod nastal v momente, ako som zazrel známu tvár a ešte známejší hlas v rieke. Kto by to bol povedal, že po niekoľkých rokoch stretnem sestru práve pri našom území spoločenstva? Ak osud naozaj existoval, toto bolo znamenie. Ako som sa dozvedel, mala ťažkosti s nájdením ma, no poslúchla srdce a inštinkt. Tí jej poradili správne. Moja sestra bola presne tá bytosť, ktorú by som najmenej čakal, že v tejto krajine stretnem. Podarilo sa jej nájsť ma a to bolo ďalším svetlým bodom môjho života.
V tomto bode som však mal ale dojem, že nastal koniec pozitívneho. Na čo som siahol, kam som zaletel, prinieslo len nešťastie a skazu. Bohyne tunajšieho sveta sa nevedeli dohodnúť. Stále sa hádali, spôsobovali rôzne nešťastia v krajine. Draci v spoločenstvách medzi sebou bojovali. Niektorí draci sa stratili, niektorí prišli o svoj život vo vojnách. Táto krajina bola niečím nevídaným. Videl som tu množstvo netypicky vyzerajúcich zvierat rovnako, ako rastlín.
Naučil som sa mnohému. Našiel som lásku – Scarlett. Stratil som Vodcu spoločenstva – Renestrae. Stal som sa Vodcom daného spoločenstva, ktoré si ma vybralo. Sám som veľmi nerozumel tomuto rozhodnutiu, nakoľko každá jedna udalosť ma menila, formovala a zrovna na prívetivosti povahy mi nepridala. Stratil som sestru. Znovu. Život v tejto krajine trval iba dekádu môjho života, no spomienky, ktoré som z tejto krajiny mal, by vystačili na niekoľko životov.
Takmer som sa stal otcom. Scarlett jedného dňa zniesla štyroch budúcich potomkov môjho rodu. Vajíčka, o ktoré sme sa starali sa však nestihli vyliahnuť. Krajina sa jedného dňa začala rozpadať. V zemi sa vytvorili trhliny. Skaly padali, všetko sa začalo rúcať. Bohyne – sestry – sa dostali do bodu hádky, z ktorej nebolo možné vyjsť. Jediné čo nám so Scarlett ostalo, bolo sa zdvihnúť a odletieť niekam ďaleko. Niekam do bezpečia. Neostávalo nám veľa času. Nemali sme možnosť zbaliť sa, nikoho informovať a ani vziať našich budúcich potomkov. Museli sme byť čo najrýchlejší, nemohlo nás nič zdržiavať. Ľadové srdce mi oťaželo ako kameň, keď som letel preč. Musel som však zachrániť seba a svoju vyvolenú. Svoju jedinú. Život, ktorý som v tejto krajine zažil, mrknutím oka skončil.
VI. – HELVANIR
Letel som, čo mi krídla stíhali. Snažil som sa predbehnúť smrť, ktorá sa mi lepila na päty. Robil som všetko preto, aby som zachránil Scarlett, aby za mnou nezaostávala. Slovne som ju tlačil do lietania. Rozprával som sa s ňou, snažil som sa ju udržať pri živote. Potreboval som, aby sa nevzdávala, aby sa neutápala v smútku. Na to teraz nebol čas. Smútiť sme mohli až v momente, kedy sme sa ocitli v naozajstnom bezpečí.
Keď mi však Scarlett prestala odpovedať a stratila sa mi z dohľadu, začal som panikáriť. Kričal som na plné hrdlo, snažil som sa ju nájsť. Vracal som sa naspäť, odkiaľ sme leteli. Utekali sme pred snehovou lavínou, tsunami, tornádami... Lenže ani ja som nemal nekonečnú zásobu síl. A bod, kedy sme sa rozdelili bol pre mňa zlomový. Musel som zastať. Musel som začať premýšľať racionálne, nadýchnuť sa, musel som ju nájsť. Scarlett! To bol môj jediný podnet k tomu sa nevzdať.
Ibaže moje telo to videlo inak. V momente ako som dopadol všetkými štyrmi na zem, zatočila sa mi hlava a upadol som do bezvedomia.