Durrian je už od prvého pohľadu pomerne nenápadným drakom. Farbou svojich šupín sa nijako neodlišuje od štandardu jazerných drakov, ani jeho výška nie je v žiadnom zmysle zaujímavá. Držanie tela je kompaktné, drak drží laby aj krídla pri tele, zatiaľ čo sa snaží neutekať pohľadom pred každým očným kontaktom. Jednoducho sa jedná o draka, po ktorom prebehnete pohľadom a už sa k nemu viac nevraciate. Na tvári má často úsmev – Durrian má rád ak pôsobí priateľsky a dostupne. Aj napriek tomu, že si jeho myseľ ešte úplne nezvykla na interakciu s drakmi, (ešte stále je trošku nervózny, najmä pri drakoch, ktorých predtým nestretol) veľmi rád nadväzuje nové známosti. O svojej sociálnej úzkosti vie a snaží sa ju prekonať. Koniec koncov dostať sa do nepríjemných situácii je ako Hlava spoločenstva pomerne jednoduché. Durrian sa s problémami snaží vysporiadať ako veľký chlapec, v žiadnom prípade pred nimi neuteká. Aj keby možno v prvých pár sekundách chcel, dobre si uvedomuje, že so zatnutými zubami zvládne všetko.
On sám dokonca vyhľadáva prítomnosť drakov, často aj sám začína konverzáciu, keďže nemá príliš rád hlúpe ticho. Naučil sa viesť rozhovor skoro o všetkom, aj keď je občas cítiť, že jeho slová sú poháňané akousi úzkosťou. Drakova myseľ veľakrát skáče z minulosti k otázkam prečo vlastne povedal čo povedal? Preto si Durrian berie viac času na odpoveď – potrebuje si premyslieť čo povedať aby zabránil prípadnému kruhu nepríjemných myšlienok.
Napriek svojim problémom so spoločnosťou má Durrian na svojom nose neustále ružové okuliare. On sám seba opisuje ako optimistického draka, aj keď mu myšlienky najskôr utekajú ku katastrofám. Drak sa naučil množstvo svojich myšlienok ignorovať, respektíve im nepripisovať tak veľkú váhu ako by sa im možno žiadalo. Naučiť sa existovať s hlavou, ktorá vás nemá príliš v láske nie je jednoduché, no vodný drak sa nevzdáva a vždy si nájde niečo k čomu sa mu pozornosť stáča o niečo lepšie. Ešte stále to chce veľa tréningu a stane sa aj to, že ho panika obklopí omnoho viac než by sa mu páčilo - vtedy mu najviac pomáha odosobniť sa od svojej mysle, sústrediť sa na dýchanie a vykopnúť mozog na druhú koľaj. Disociácia jednoducho patrí k jednej z najbežnejších schopností zvládania úzkosti a stresu akú Durrian používa. Či sa ale jedná o najlepšie riešenie je otázka druhá. Drak neraz seba a svoju myseľ oddeľuje ako dve rozdielne entity, čo mu pomáha bojovať s prežívaním svojich pocitov. Predsa len, ak sa vás dané pocity netýkajú, nemôžu vás nijako ovplyvniť. Alebo si pocity predstaviť ako listy, ktoré môžete kedykoľvek pošliapať a oni prestanú existovať, pomáha taktiež.
Modrý drak veľmi rád trávi čas pri a vo vode, ktorá na neho pôsobí až takmer upokojujúcim efektom. Durrian vyhľadáva miesta s jednoduchým prístupom k pomaly sa hýbajúcej vode a ak sú brehy ešte zarastené porastom, cíti sa ako v nebi. Často ho môžete na podobných miestach nájsť, najmä po dlhšej alebo náročnejšej interakcii s drakmi, kedy jednoducho potrebuje nazbierať späť akúsi spoločenskú energiu.br
Aj napriek svojmu nízkemu veku sa Durrian veľmi často ocitá v pozícii, kedy dáva ostatným drakom rady. Či už sa jedná o rady do vzťahu (v ktorom on sám nikdy predtým nebol), alebo o rady do života (kde taktiež nemá až tak veľa skúseností), vždy na neho môžete počítať. Snaží sa však aby jeho slová vždy dávali zmysel a nad tým čo hovorí skutočne premýšľa. Svoje rady ponúka aj vo chvíľach kedy o ne nikto požiadal, nie však preto, že si myslí, že vie všetko najlepšie - ale hlavne preto, že často nevie nijak inak drakovi pomôcť.
Jeho emočná inteligencia je pomerne vysoká, veľmi jednoducho si dokáže odvodiť ako sa drak cíti, no to je asi aj všetko. Durrian nedokáže tak úplne vypočítať čo by drak chcel počuť, aj keď sa veľmi snaží to uhádnuť. A jednoduché objatie nie je vždy tým správnym riešením.

Durrian sa so svojimi dvoma staršími súrodencami vyliahol počas chladnej mesačnej noci, kdesi na okraji menšieho ľadovcového jazera uprostred hôr. Jeho vyliahnutie bolo od prvého momentu otázne – vajíčko bolo maličké, o dosť menšie ako dve, o ktoré sa opieralo. Akonáhle ale po prvý raz vypískol, so šupinou stále nalepenou na nose, vedelo sa, že je Durrian bojovník. Aj keď sa na prvý pohľad mohlo zdať, že mu nikto nedával príliš veľa nádeje na život, ich premýšľanie sa veľmi rýchlo zmenilo. Od prasknutej škrupiny, po prvé kroky a prvé slová, modrý drak bojoval o svoje miesto vo svete s pripravenými pazúrmi. Zatiaľ čo rodičia troch malých dráčikov s nimi príliš veľa času netrávili, súrodenci si medzi sebou vytvorili pomerne pevné a dobré vzťahy.. Museli sa naučiť samostatnosti takmer okamžite a pomáhať si ako vedeli. Jediná vec, o ktorú sa nemuseli báť bolo jedlo, aspoň v tom čase. Rodičia im nikdy nezlyhali priniesť jedlo presne v tom momente keď ho potrebovali. Akoby mali presne vypočítané, kedy ich decká budú hladné.
Durrianovi tento spôsob života nevadil, nakoniec ak niečo iné vôbec nepoznáte, nemáte dôvod predpokladať, že vám niečo chýba. Mladí sa medzi sebou klbčili a ako postupne, pomaly ale isto starli, rodičia im začali ukazovať viac zo svojej tváre. Ani jeden z nich nemohol predpokladať mojkanie sa, alebo objatia – takmer okamžite ako dokázali poriadne stáť na labách a ich nohy boli dosť silné na to aby ich niesli, začali trénovať na prežitie. Matka ani otec im ale na druhú stranu poskytli pomerne veľa lekcií ako vo svete prežiť. Minimálne za tento fakt mohli všetci traja svojim rodičom ďakovať. Ihneď ako boli schopní chodiť, cvičenie obrany, mágie a lovu sa stalo ich každodennou rutinou. Chvíle hrania boli vzácne a museli sa obmedziť len na čas odpočinku, kedy každý z nich najradšej rovno zavrel oči. Aj napriek tomu Durrian na svoje detstvo spomína veľmi srdečne a rodičom nič nezazlieva. Nedovolili im sa flákať a naučili ich, že sa môžu spoliehať len sami na seba. S odstupom času však už dokáže vodný drak povedať, že všetko na ňom zanechalo akúsi stopu. Napokon všetko má na draka dopad, aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Stačí jedno načnutie a pohroma je len otázkou času. Vtedy dávno mladý drak nedokázal pochopiť, že všetko čo sa deje má akýsi hlbší význam. Dlhé letné večeri trávil Durrian ponáraním sa do vody a lovením všetkého možného čo pred ním nestihlo zdrhnúť. Vodný drak sa veľmi rýchlo naučil, že ak bude kedykoľvek hladný, vodná hladina pre neho bude mať vždy riešenie.
Aj napriek tomu, že sa samotný Durrian cítil pomerne dobre, v rodine vládla dosť napätá atmosféra. Tento fakt sa k nemu dostával najmä od sestry, ktorá ho často upozorňovala na veci, ktoré si vo správaní druhých musí všímať aby vedel čo sa okolo neho deje. Takto sa do jeho života pridal fakt, že jeho rodičia sa hádali takmer nonstop. Nech už sa jednalo o čokoľvek, vždy sa ich interakcia skončila švihaním chvosta a útočnými slovami. V takýchto chvíľach sa Durrian často skrýval za svojich súrodencov alebo situáciu priamo ignoroval, akoby sa nich podobné nedialo. Už odmalička nebol príliš dobrý vo zvládaní konfliktov – a ignorovanie ich tiež príliš nefungovalo. Vzťah s jeho sestrou, Cellion, bol práve akýmsi nosným pilierom jeho ďalšieho života, zatiaľ čo mu bola viac mamou ako jeho pokrvná matka. Tri roky im takto ubehli ako voda, oni sami si pomaly nedokázali všímať zmenu ročných období. Nakoniec, tri roky skutočne nie je tak dlhá doba ako by si jeden mohol myslieť. Ich rutina sa razom zmenila, takmer v ten istý deň ako im odbila oslava vyliahnutia.
Všetkým trom bolo v ten deň oznámené, že nemôžu zostať na mieste na ktorom vyrastali o moc dlhšie. Horské jazero pri ktorom vyrastali nebolo dostatočne veľké pre piatich dospelých drakov a tak bol ich čas odísť. A že nešlo o príliš pokojný odchod. Ako Durrian, tak aj Cellion a Eulon, nedokázali úplne dobre hneď od začiatku pochopiť váhu situácie do ktorej boli dotlačení. Výmena názorov a odmietanie odchodu napokon vyústilo do potýčky medzi Eulonom a ich otcom, kedy sa mladý drak pokúsil zostať na území aj napriek výslovnému vyhadzovu. Niekoľko poškriabaných šupín a natrhnutých krídel neskôr sa všetci traja dostali do nového sveta, kde sa už skutočne museli starať len sami o seba, čo bolo omnoho náročnejšie ako si sami predstavovali. Strávili spolu ešte niekoľko mesiacov, avšak nakoniec sa museli rozísť. Nájsť potravu pre troch drakov nebolo jednoduché. Napokon sa skutočne rozlúčili a Durrianovi zostala len akási tmavá diera kdesi v srdiečku.
Život v osamotení ale nebol niečo čo by Durrian preferoval. Spať stočený v klbku a báť sa či vám niečo skočí na chrbát nebolo zrovna niečo čo si do svojho života predstavoval. Ihneď ako sa mu podarilo stretnúť prvého draka, naviazal sa na neho a stal sa jeho problémom. A to bol presne prakticky dôvod prečo a najmä ako sa Durrian dostal do nového spoločenstva. Jednoducho sa stal problémom niekoho iného a nechal sa zatiahnuť do prvej blbosti, ktorá sa mu naskytla pred nosom. V tej chvíli však ešte nevedel, že urobil to najlepšie rozhodnutie aké kedy mohol.
Až v tomto momente sa začal budovať Durrianov skutočný charakter, kedy sa konečne dostal ku drakom, ktorí boli dostatočne emočne dospelí na to, aby sa dačo z nich mohlo obtrieť aj na neho. Svoj nový život si skutočne zamiloval. Netrvalo mu dlho aby získal aspoň akú-takú sebadôveru a postupom času sa mu podarilo aj získať vlastnú prácu. Z modrého draka sa stal bylinkár a liečiteľ v jednom, pomaly ale isto sa začal angažovať v sociálnom živote spoločenstva a získavať nových priateľov. Svet však nie je príliš zhovievavý a jeho spokojnosť mohla trvať len niekoľko rokov. Za ten čas zo Spoločenstva odišlo množstvo drakov, nejakí noví sa pridali avšak ich čísla sa scvrkli. Po odchode ich starého vodcu dostal Durrian novú úlohu, asi najväčšiu aká mu kedy padla pred nohy. Do láb sa mu dostalo Spoločenstvo a najmä draci v ňom, ich životy a hlavne ich budúcnosť. Úloha hodná len tých najlepších drakov. Bolo jasné, že modrý drak si svojim postavením nie je vôbec istý. Bohužiaľ však ak nechcel aby sa ich skupina rozpadla úplne, musel sa svojho nového postavenia zhostiť so zodpovednosťou.
Keď bol teda čas znovu opustiť ich miesto života, Durrian neváhal a skupinu drakov presunul k lepším zajtrajškom. Snáď.