Ohnivá dračica, ktorá už pri prvom pohľade pôsobí pokojným dojmom. Výrazné bledé oči sa zapichujú do protivníka ako čepele meča, je jasne vidieť, že pred vami stojí niekto, kto sa vás nebojí. Nie je prílišným zástancom pozornosti, ktorá je stočená k nej. Ako dcéra Vládkyne si na pozornosť ale musela zvyknúť - respektíve sa naučila pohľady smerujúce na jej šupiny efektívne ignorovať. Ohnivá dračica si užíva svoju bublinu a nevadí jej tráviť čas osamote. Často ho dokonca aj vyhľadáva aby načerpala psychickú energiu.
Vďaka svojmu vysokopostavenému pôvodu množstvo jej kvalít v skutočnosti neexistovalo. Často jej prešlo viac, ako by bolo vhodné a ona sa nechala ťahať sestriným prerezaným jazykom. Ona sama by sa možno nazvala dračicou dvoch tvárí - kde jedna bola venovaná drakom, a druhá bola tá, ktorú ukazovala maximálne tak svojej staršej sestre. Ani nie rodičom a matke už vôbec nie. Nie, že by s ňou mala Eca priamo zlý vzťah, no jedna z dcér nie úplne sedela do jej predstavy dokonalého mláďaťa. Zatiaľ čo jej sestra, Charsephión, bola rodená vodkyňa, budúca Vládkyňa každou jednou bunkou svojho tela, Eca nevidela svoj život tak ambiciózne. Žiť si svoj život možno kdesi v úzadí, no spokojne. Nájsť si milujúceho partnera, prežiť do vysokého veku, a každé leto loviť vtáčikov na nekonečných lúkach. Niekde kde sa nemusíte báť toho, čo o vás niekto povie a presviedčať ho o svojej pravde.
Aj napriek faktu, že keď sa do niečoho dračica zahryzla, už to len tak nepustila, nikdy sa jej nepodarilo vymaniť sa z matkinej nadvlády. Ctila si ju až príliš, na to aby jej slovám oponovala, i keď to malo znamenať, že ona sama bude trpieť. Niekedy bolo jednoduchšie zahryznúť si do jazyka než na seba privolať niekoho hnev. Jej matka bola súčasťou jediného života, ktorý poznala a niečo také je len veľmi ťažké zmeniť. Čo je však dôležitejšie než aby boli na nás rodičia hrdí?
Určte sa však dá pokladať za normálne, že sa každý správa úplne inak, najmä teda v závislosti od prostredia. To si často vyžaduje osobitnú starostlivosť a prvý dojem je vždy najdôležitejší. Alebo aspoň tak nejako im to vravievala matka, Ecanthrei tomu bola ochotná veriť – aj napriek tomu, že s daným názorom nemusela byť úplne stotožnená. Avšak v ich spoločenstve to bolo potrebné, a nie len raz. Vždy keď ste sa ocitli v prítomnosti vysoko postavených drakov, vždy skúmali či si stále zaslúžite ich dôveru. Mladá dračica sa v týchto okamihoch cítila ako zviazaná. Často sa u nej dostavila úzkosť akonáhle jej bolo oznámené, že majú ísť na stretnutia medzi drakov. Prežila to. Prežila to navonok v poriadku, aj keď zvnútra trpela. Vždy jej trvalo niekoľko hodín, kým sa jej podarilo dostať do akejsi normálnej rovnováhy. Vtedy mohla ďakovať len a len sestre, ktorá zariadila, že ju všetci nechali na pokoji.
Ecanthrei si sama vyberá drakov, ktorým bude dôverovať. V spoločenstve, ktorého hlavnou náplňou bolo bojovať, sa vždy veľkosť svalov cenil omnoho viac ako veľkosť srdca. Ani s týmto faktom nebola mladá dračica stotožnená a niekde v hĺbke duše sa nechávala unášať vlastnými pravidlami. Pazúre, zuby a svaly si možno ako dračica cenila, nikdy to však nebolo viac ako len estetické cítenie, aké vnímate keď sa pozriete na niečo... Pekné. Nič viac v tom nikdy nebolo, ak drak ktorý pred ňou stál nebol i múdry a charizmatický. Šťastie však, že nebola prinútená stretávať sa s drakmi, ktorí jej nevyhovovali. Predsa len bola príliš mladá na záväzky a jej matka mala úplne iné starosti aby riešila iné vzťahy ako tie vojenské. Našťastie. Aspoň v tomto ohľade “dbala“ na pocity svojej dcéry a ona si to veľmi vážila.
Veľmi ťažko sa jej komunikujú vlastné pocity a preto sa jej nie vždy podarí dostať veci, ktoré chcela. Keď sa však už konečne rozhodne, že niečo do svojho života potrebuje, je schopná si tu vybaviť. Sú to však zákulisné cesty, ktoré sa nie vždy dajú odhadnúť a nie často sa podaria tak ako by chcela. Najmä z dôvodu, že sa musí spoliehať i na reakcie drakov okolo seba – a to len tak nedokáže ovplyvniť. V budúcnosti by to chcela docieliť.

Tersahské spoločenstvo. Zuby, krv a pazúre. Musí byť skutočne darom od Boha vyliahnuť sa do spoločenstva, ktorého náplňou celej existencie je plieniť, bojovať a zaberať každým dňom nové územie. Jeden by si povedal, že to nie je miesto pre dráčatá a mal by pravdu. Bol zázrak, že sa počas bojov vôbec podarilo ich matke udržať vajíčka pri živote dostatočne dlho bez toho aby sa rozbili. Aj keď je pravda, že o Kráľovské vajíčka sa stará s úplne inou prioritou ako o akési obyčajné. Ich matka však bola, okrem iného, dostatočne silná. Dokázala sa o ne starať, chrániť ich škrupinky a popri tom si občas odbehla stínať hlavy protivníkov svojimi dlhými pazúrmi. Skutočne dobrá voľnočasová aktivita pre odpustenie pary. Jednoducho, ak ste Generálom takého spoločenstva akým bolo to Tersahské, nemáte na výber a musíte spojiť svoj životný štýl i s myšlienkami na budúcnosť - čo založenie rodiny skutočne je. Charrteria to skutočne zvládla ľavou zadnou. Na druhú stranu už len samotné vyliahnutie nebolo pre Ecantrei vôbec jednoduché. Prvé mesiace svojho života dve sestry prežili v pravej vojnovej zóne. Miesto kde si nemohli byť isté ničím – a toho, že sa dožijú rána už vôbec nie. Bola len otázka času, kedy k nim doľahnú plamene bojujúcich drakov alebo kedy na nich z nebies zletí nejaký vrhnutý kameň. Ani jedno z toho sa však nestalo a ony mohli pokračovať vo svojom živote presne tak ako začali – tvrdo ako kameň. Ich matka verila, že ak chcú prežiť, musia sa túto zručnosť naučiť čo najskôr.
Výchova v Tersahskom spoločenstve skutočne nebola pre bábovky. Či už sa jednalo o prísnych rodičov alebo trénované deti. Už od veľmi nízkeho veku boli spoločne so sestrou hnané k skutočne závratným výkonom. Predsa len mali byť následníčky postavenia svojich rodičov! Zatiaľ čo sa však jej sestre tréning pozdával, Ecanthrei nebola až tak nadaná na fyzické súboje. Od začiatku bolo jasné, že Charsephión bola ako stvorená usadnúť na trón po svojej matke. Bola to rodená Generálka ich spoločenstva, či už poradím vyliahnutia, povahou alebo snahou po sile. Tú mladšia zo sestier nemala, tak bola odsúdená na život v jej tieni – čo nebolo vôbec problémom. Obe zo sestier si našli svoje miesto, ktoré im vyhovovalo. Dopĺňali sa a navzájom si pomáhali. Záležalo im na sebe, aj keď niekedy bol tento fakt ťažké priznať nahlas. Nechávala teda sestru bojovať a ona sa krčila v jej tieni, očarená tým, čo sa dá dosiahnuť správnym výberom slov.
I keď sa to mohlo zdať neuveriteľné, ich spoločenstvo nebolo príliš veľké. Pozostávalo asi z tridsiatich drakov, takže nebolo ťažké poznať sa s každým z nich. Ich malý počet však nijako neuberal na ich nebezpečnosti. Boli to bojovníci, ktorí ani tak neprahli po zabranom území ako po akcii, adrenalíne a pohľadoch strachu, ktoré boli k nim upierané. Boli to plienitelia, ktorí si užívali krv na svojich labách a psychopati túžiaci po dôkaze nepremožiteľnosti. Ecanthrei nikdy cestovanie nevadilo. Cestovanie bola tá najlepšia časť celej ich rutiny. Aj keď bolo vždy nasledované ohňom a skazou. Dračica počas svojho života u Tersahov poznala mnohé územia sveta a už ako ročná precestovala väčší počet území ako možno ktorýkoľvek iný drak v jej veku. Nepotrebovala známe územie na to, aby sa cítila bezpečne. Jedno z mála pozitív, ktoré život podobe nomádov priniesol. Ecanthrei sa dokázala cítiť ako doma kdekoľvek; najmä keď jej slovo domov vôbec nič nehovorilo. Stačilo jej, že mala pri sebe sestru, ktorá pri nej stála, bola jej nerozlučnou dvojičkou a oporou. Sesterský vzťah nie je niečo čo by sa dalo len tak niekde nájsť. Obe boli predurčené k úspechu – ale jedine spoločne. Jedna bez druhej neznamenala nič, druhá bez prvej nedokázala existovať. Ohnivá dračica bola od začiatku veľmi naviazaná na svoju sestru. Možno až príliš.
Okrem boju však, akoby ich rodičia zabudli, že existuje aj niečo ďalšie, čo by ich mali naučiť. Napríklad loviť. Aj keď samotná aktivita pri konci nebola od boja tak rozdielna, dostať sa k nej bola iná káva. Zatiaľ čo pri boji bolo niekedy fajn byť stredobodom pozornosti a ukázať protivníkovi, že si nebezpečnejšia ako on, ešte pred tým ako sa to všetko začne. Pri love šlo práve o pravý opak. A to si ich rodičia mysleli, že dračice pochopia okamžite. Čo na tom bolo ešte horšie, bola perfekcionistická povaha ich matky, ktorá očakávala, že v akejkoľvek činnosti, pred ktorú ich postaví budú sestry okamžite výnimočné. Prečo by aj nie?! Veď boli predsa len dcéry veľkej Charrterii, Generála Tersahského spoločenstva! Jej deti nemôžu, byť len nejaké obyčajné. A ona nemala čas sa im nejako extra venovať. Radšej ich hodila na krk niekomu ďalšiemu. Učiteľka tam, ďalší učiteľ hentam... Žiadali od nich aby sa vyrovnali starším drakom, niekedy i o celé roky starším ako boli oni sami. Akási prestíž, ktorú jej dve dcéry mali predstavovať. V tom veku ale ani jedna z nich nechápala prečo. Aj napriek tomu, že sa Ecanthrei obzvlášť venovala bojovej taktike, nikdy by nepovedala, že práve ich matka ich bude využívať ako obyčajné bábky v jej hre o získaní uznania. Bolo to pre nich normálne, niečo v čom žili celý svoj život a nepoznali iné spôsoby rodinného nažívania. Pre ne to bol ten najlepší spôsob život – hlavne keď iný nepoznali.
Ako však pomaly starla, trávila stále viac a viac času mimo zlatej klietky svojich rodičov. Každým dňom prichádzali noví draci, ktorí každý ovládal niečo iné. Pri takej fluktuácii drakov v jej okolí, bolo pre ňu ťažké vytvoriť si akýkoľvek vzťah čo i len s jedným z nich. A pritom to možno bolo presne to, po čom Eca túžila a čo potrebovala. Byť si blízka s niekým, kto nebola jej sestra, presnejšie. Tento fakt ju však prinútil len k pochopeniu toho, že jediným skutočným drakom, na kom jej kedy záležalo bola práve Charsephión. A v konečno dôsledku to bolo vzájomné. Nepotrebovali nikoho, pokiaľ boli spolu, boli dostatočne silné na to, aby dokázali čeliť všetkým nástrahám osudu. A nikto, skutočne nikto, ich nemohol rozdeliť. Však v tomto skutočne ťažkom období ich života, ktoré sa vyskytuje snáď u všetkých mladých dospelých drakov, prišla do ich života dračica, ktorá sa nechystala ich len tak opustiť. Malëfar sa stala ich učiteľkou, to však nebolo jediné čo pre ne a najmä pre Ecu znamenala. Ak by sa mladá dračica nebála svojej matky ako čert kríža, možno by dokonca Mal nazývala “mami“. Ecanthrei však nechcela prísť o svoj život skôr ako by to bolo úplne nutné.
Okrem rodičovskej podpory sa pre nich stala práve tá jej, jednou z najdôležitejších častí prvých rokov ich dospelého života. Ak sa ich doterajší život dal nazvať hrou, teraz pre ne prichádzal show-time. Chars sa skutočne zahryzla do predstavy svojej budúcnosti a odovzdávala tomu takmer každú minútu svojho času. Zatiaľ čo Eca sa snažila prežiť a snažila sa byť tou najlepšou sestrou, akú by si Chars mohla zaslúžiť. Najlepšou sestrou, pravou labou alebo jednoducho niekým v pozadí. Doučovala ju taktiku, na oplátku ju Chars zase naučila, ako zneškodniť draka jedným dobre prevedeným útokom. Malëfar ich skutočne naučila to, že najdôležitejšia je spolupráca. Obe zo sestier sa teda zdokonali v niečom inom, tak aby sa krásne dopĺňali - aby mohli tvoriť neporaziteľnú dvojicu, ku ktorej budú všetci vzhliadať s obavami. Ak to teda bolo to, čo si spoločne želali.
Zdalo sa akoby už nič nemohlo byť lepšie a oni konečne našli spôsob života, ktorý im vyhovoval a viedol ich ku cieľu, ku ktorému sa chceli už od narodenia dostať. Avšak osud má niekedy až skutočne zaujímavý zmysel pre humor, a akonáhle si myslíte, že ste už na všetko prišli, otvoria sa ďalšie dvere, ktoré všetko zmenia. Boj, ktorý sa zdal zo začiatku ako každý iný sa razom zmenil práve na ten osudný. Spoločenstvá na okolí sa už nemohli pozerať na to, ako Tersahský plienia územia. Mesiace v zákulisí plánovali ako vyriešiť jeden z najväčších problémov ich života. Rozhodnutie muselo byť pre nich veľmi ťažké, avšak v niečom aj skutočne jednoduché. Vždy bolo lepšie niečo urobiť než neurobiť nič. Spolčili sa teda proti plieniteľom. A proti vysokej číselnej presile ani spoločenstvo plné bojovníkov niekedy nedokáže urobiť nič. Ich papule schopné dýchať oheň síce boli efektným nástrojom skazy, no ani oheň nie je nepremožiteľný.
Obe sestry bojovali ako najlepšie vedeli, aby dodali cti svojim menám a najmä menám svojich rodičov. Ani to však nebolo dostatočné, aby ich spoločenstvo prežilo. Padli. Po desiatkach rokov rabovania, plienenia, bojov a krvavých kúpeľoch, ich spoločenstvo padlo na zem a začalo sa rozkladať takmer okamžite. Neprežilo ich veľa, možno nejakých päť či šesť drakov. Bolo to málo a nebol dôvod držať pri sebe niečo, čo sa už nedalo spojiť. Najmä keď dve z nich, Ecanthrei a Charsephión nemali záujem vracať sa do starých koľají. Eca spoločne so sestrou zostali na bojisku aj niekoľko dní po tom čo boje utíchli. Hľadali pozostatky rodičov, trúchlili a až potom boli schopné odísť. V určitom smere bolo pre Ecanthrei jednoduché brať celý boj ako nejaký znak vyššej moci. Možnosť začať od začiatku niekde inde, úplne inak, a najmä po svojom.
Sestry zostali osamotené. Na ceste za novým životom, do krajiny, ktorú nepoznali. Komfort spoločnosti iných drakov si už taktiež nemohli dovoliť. Poháňané strachom, že im po krkoch idú cudzinci aby ich “dokončili“ sa mladšej sestre dostala hlboko pod kožu. Našli si hlboké lesy kde sa mohli skrývať pred pohľadmi zhora. Život to nebol jednoduchý, no Eca si ho užívala. Omnoho viac ako život v Tersahskom spoločenstve. A všetko by bolo v najlepšom poriadku, ak by niekoľko mesiacov po slávnej bitke Chars nezmizla. Mladšia dračica sa mohla na hlavu postaviť – niekoľko dní len stopovala lesy okolo miesta kde sa zdržovali, no nenašla ani len šupinku, ktorá by ju zaviedla smerom, ktorým sa mohla sestra vydať. Akoby sa prepadla pod holú zem. Trvalo niekoľko ďalších mesiacov kým sa Eca zmierila s faktom, že sa sestra už len tak nevráti. Musela sa posunúť ďalej.
Vo svojom rozpoložení sa pridala do prvého spoločenstva, ktoré stretla. V tom momente mala snáď skutočne viac šťastia ako rozumu, keďže jej dané miesto a aj draci celkom sadli. Nový život bol ale stále akoby ten starý. Jej myseľ sa stále vracala k oblohe kde vyzerala každého neznámeho draka a vyhodnocovala ho ako útočníka. Nedokázala si skutočne oddýchnuť, až do momentu keď sa k nej dostala informácia, že na území žije dračica, Bohyňa, ktorá dokáže zmeniť jej šupiny. Ecanthrei prosila Bohyňu aby jej ich zmenila, aby mohla starý život nechať úplne za sebou. Aby sa odpútala od sestry, ktorá tvorila celý jej život a najmä aby sa už nemusela báť, že každý neznámy drak si ide po ňu. Bohyňa vyhovela ale zároveň aj niečo zobrala. Bohužiaľ nebolo možné aby jej nové spoločenstvo zostalo na rovnakom mieste ako doteraz a bolo potrebné pohnúť sa spoločne s nimi. Tentoraz ale už takmer ako úplne nový drak, s minulosťou o ktorej nikto okrem nej nevedel.