Vojvodca. Pán armád, tak znie preklad jeho mena. Na prvý pohľad môže táto tmavá hora svalov pôsobiť nevýrazne, až priveľmi obyčajne. Nič nehovoriaci výraz, ktorý mu na tvári ustavične pohráva, dokáže mnohých v prvotnom dojme iba väčšmi utvrdiť. Výrečnosťou taktiež nebol výraznejšie obdarený. Niekedy hovorí málo, inokedy ešte menej. Skôr než šetriť slovami, často prosto nevie, čo povedať. Zo všetkého najradšej by len niekam zaliezol a mlčky sledoval svoje okolie. Hadakova povaha ale nie je tak prostá a čiernobiela, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Nemálo sa stáva, že pod správnym podnetom sa stane výbušným. Mnohokrát koná impulzívne, bez toho, aby dvakrát premýšľal. Mnoho situácií a stretov však vynesie na povrch práve tie horšie stránky jeho osobnosti. Už od malička v sebe chová náznak nenávistných a stereotypných predsudkov, ktoré si odniesol z domova, od drakov, ktorí ho vychovávali, z okolia. Nesie presvedčenie o nadriadenosti vlastného plemena, prechováva v sebe hrdosť na vlastnú krv, na vlastný druh. Napokon mu však neustále strety s inými plemenami, s inými osobnosťami ukazujú, že nie je všetko tak, ako si jeho pomýlená hlava stanovila. Snáď má ešte šancu na nápravu.
Vyžíva sa v trápení druhých a znepríjemňovaní ich každodenného života. Rád otravuje. Súboj neodmietne, pretože mu to vlastné ego nedovolí. V boji využíva osvojené taktiky svojich predošlých súperov, rýchlo sa učí. Najviac sa spolieha na svoju rýchlosť, výdrž a obratnosť. Vďaka tvrdým šupinám svojho plemena znesie aj silnejšie údery.
Mladý drak si zvykol na smrť a krutosť života. Život sám ho prinútil chladnú a nekonečnú smrť prijať ako jedinú istotu krutej reality. Nedá sa povedať, že by ho veci, ktoré zažil zbavili empatie. Napriek zdaniu jej má dosť, ale je obozretný, a pokiaľ tvora nepozná, váha pomôcť.
Božské bytosti neuctieva, dokonca nimi až opovrhuje. A dávno sa presvedčil, že väčšina z nich tu nie je z dobrého úmyslu. Rešpektuje drakov len ako seba rovných, alebo nižších, pretože autorita mu nič nehovorí a nevyliahol sa preto, aby pred niekým skláňal krk.
Hadak je vynikajúci pozorovateľ. Stačí ľahký výraz a prostá reč tela, aby odhadol, čo má jedinec v pláne. Za dňa spozoruje aj pohyb obyčajného stebla trávy, hoc aj na míle ďaleko, avšak v noci jeho zrak zlyháva na plnej čiare. Pod rúškom tmy sa jeho najoddanejším priateľom stáva čuch.
Vody a dažďa sa stráni, priečia sa mu. Sneh, ľad či mrazy znáša podobne. Ako väčšina drakov, aj on obľubuje teplé počasie, kedy môže celé dni vylihovať na hrejivom slnku. Obľubuje skaliská, pohoria a nížiny. Nahé, neporastené a nezasnežené skaly, pohoria či nížiny sú jeho srdcu blízke, pretože všetky tak veľmi pripomínajú miesto, kde sa vyliahol.

Päť hnedých vajíčok, vzorne naukladaných a schovaných v temnej jaskyni na úpätí hory. Tvarom pripomínala kamennú trhlinu a pred vchodom do jaskyne sa rozprestieralo monotónne rovinné územie, nížina medzi dvomi mohutnými horami.
Na strážení týchto malých pokladov sa podieľali a vytrvalo striedali obaja rodičia. Takto sa začínal život Hadaka. Jeho rodičia nad vajíčkami bdeli vo dne v noci, strážili si ich ako oko v hlave. Čas ubehol rýchlo ako voda. Tvrdá škrupina vajíčok sa deň čo deň čoraz viac zmäkčovala, až z nej napokon ostala len hrubšia blana.
Napokon... Prišla jar. Svet sa začal prebúdzať k životu. Kvety kvitli, mláďatá prichádzali na svet. A spolu s tým nastal aj dlho očakávaný deň. Päť malých dráčat, Isten, Norasis, Hadak Ura, Dora a Lobe sa začali liahnuť. Dostať sa von z blanitej škrupiny na svetlo sveta pre nich nepredstavovalo problém. Bol to inštinkt, naprogramovaní od samotného začiatku k tomuto úkonu, aby vstúpili na svet. Ich drobné očká tak po prvýkrát zazreli život, ich vlhké šupiny jemné láskanie vánku, ktorý prenikal dovnútra. Tak sa ocitli na svete, na ktorý ich s láskou priviedli ich matka s otcom, sveta, ktorý je plný krás, o ktorých sa jednému ani nezdalo. Tak isto na nich čakalo aj plno nebezpečenstva, zloby a nástrah. Nie len tam vonku, ale i v ich vlastnom spoločenstve. To však zatiaľ malé prérijné dráčatká netušili.
Hneď po vyliahnutí začali mladé draky jesť mäkkú škrupinu, prírodný zdroj vápnika a minerálov. Následne na to dostali od matky predžutú, mäsitú potravu kašovitej konzistencie. Nedorástli im totiž ešte všetky zuby, normálne mäso by nedokázali pohrýzť. Pätica mláďat sa do jedla pustila s veľkou chuťou, potravu do seba pchali ako hladné levy. Po chvíli z kaše nezostalo vôbec nič.
Päť párov malých očiek takmer neustále zvedavo pokukovalo po ich matke, ktorá s nimi trávila najviac času. Ešte im nejakú dobu zaberie, než sa naučia chodiť. Väčšinu času preto ležali v jaskynnom hniezde.
Na novo vyliahnutých drobcov sa prišlo pozrieť takmer celé spoločenstvo, na čele s Hlavou. Najvyššie postavený jedinec, nesúci meno Radúz, bol z nových prírastkov nadšený. Radúz bol z pohľadu väčšiny drakov múdry a šľachetný drak. Svedčí o tom aj mnoho jaziev, ktoré získal počas svojho dlhého života. Pravý roh na hlave mal do polovice odlomený a na ľavej zadnej mu chýbal prst. Povrávalo sa, že videl každý kút sveta. Rád sa o svoje historky a vedomosti delil s mladšími drakmi spoločenstva. O historky zo sveta, kam smel len on. Už sa nemohol dočkať, kedy svoje skúsenosti predá aj týmto dráčatám.
Po dobu prvých dvoch týždňov sa rodičia striedali v love a strážení. Mláďatám pomaly dorastali zúbky, no ešte stále sa kŕmili predžutou potravou. Chrlenie ohňa bolo pre nich aj naďalej niečo nové. Túto schopnosť zatiaľ ovládať nedokázali. Párkrát z nich vyšlo niekoľko iskričiek alebo drobný plamienok pri kýchnutí. To samozrejme spôsobovalo u pätice mláďat vystrašené reakcie. Ešte im nejakú dobu potrvalo, než to pochopili. Ani na vlastné nohy si ešte nezvykli. Za ten čas boli schopné len plazenia sa v okolí hniezda. Nasledujúcich pár týždňov sa nové prírastky učili chodiť. Deň čo deň sa v tom zlepšovali čoraz viac. Mäso už dokázali jesť úplne bez pomoci. Z času na čas bolo možné započuť tiché mrmlanie a bľabotanie z ich úst, ako sa snažili napodobiť ich rodičov. Postupom času sa malé draky zlepšovali, už dokázali sami hovoriť zrozumiteľné slová a tvoriť samostatné vety. Čoraz viac času s nimi však trávila ich matka. Otca videli za tú dobu len párkrát. Všetkým bolo jasné, že ho tento rodičovský život s hromadou starostí prestával baviť.
Akonáhle sa decká naučili chodiť, prišlo na radu učiť sa lietať, loviť a chrliť oheň. Konečne začali aj oni využívať ten pár prebytočných rúk s blanami. Tak ako ostatní, už dospelí draci. Zo začiatku to išlo naozaj ťažko a zdalo sa to priam nemožné. Samozrejme, že sa im to nemohlo podariť hneď na prvý pokus. Všetko má svoj čas. A aj na toto sa muselo ísť poporiadku. Zdĺhavý a namáhavý tréning, na ktorom nesmel chýbať ani Radúz, začal postupne prinášať svoje ovocie. Všetkých päť dráčat bolo teraz schopných preháňať sa územím ako strely. Samozrejme, pod dozorom matky dračice.
Teraz bolo na čase vylepšiť ich znalosť a umenie lovu. Učenlivé decká oslavovali jeden lovecký úspech za druhým. Popri love však nechýbali ani hry na boj medzi súrodencami, no skutočnému bojovému tréningu ich nik nepriučil. Radúz často vravel, že na takéto veci v jeho spoločenstve niet miesta.
S postupom času mali dráčatá povolené pohybovať na území celkom samé. Veď už to dávno neboli malé batoľatá. No za hranice územia nesmeli, tak ako aj zvyšok drakov. Nikto nevedel prečo. Ale väčšina s tým bola zmierená. Draky, ktoré v tomto spoločenstve vyrástli, si ani život bez takejto izolácie predstaviť nevedeli.
Keď päť drakov dospelo, bolo na čase opustiť spoločenstvo. Každého z nich lákalo to neznáme za hranicami ich územia a takéto dobrodružstvo si nesmeli nechať ujsť. Dokonca aj Hadak bol za. Nebolo to ale tak ľahké, ako sa zdalo. Hlave sa myšlienka členov opúšťajúcich územie a spoločenstvo nepáčila. Aj tak ich však nechal ísť, pod jednou podmienkou. Že ak sa raz rozhodnú vrátiť, bude to to posledné, čo urobia. Vycerené zuby zvyšku spoločenstva, ostré ako britvy, pôsobiace ako akási výstraha, len väčšmi zdôrazňovala jeho slová. Päť, teraz už dospelých, drakov na nič nečakalo a vzlietlo k nebesám. Rozpŕchli sa do všetkých strán a už ich nebolo. Na lúčenie nebol čas.
Aj Hadaka obklopila nervozita. Teraz bol na všetko sám. Bol to pre neho pozoruhodný okamih. Konečne sa mohol osvedčiť ako plnohodnotný drak vo svete ďaleko za územím jeho bývalého spoločenstva. Konečne sa začal ten pravý, tulácky život, po ktorom tak túžil. Vpred ho viedlo dobrodružstvo. Napriek tomu, že si bol vedomý nebezpečenstiev tam vonku, nebral na to zvlášť veľký ohľad. Po kratšom putovaní sa mladý drak rozhodol zložiť na čistine pod lesom. Po chvíli oddychu započul praskanie hrubých konárov a šušťanie lístia. Smerovalo to z lesa. Než stihlol akokoľvek zareagovať, vyrútil sa na neho mohutne stavaný, nadpriemerne vysoký drak ohnivý. Štvornohý, do červena sfarbený kolos bol v okamihu pred ním. Hadakovi nenapadlo nič iné, ako ihneď vzlietnuť do vzduchu.
Za ohlušujúceho revu vyštartoval ohnivý drak za ním. Vysoko nad korunami stromov si Hadak získal na krátku chvíľku náskok. Vedel, že je zle. Ocitol sa na zlom území. Momentálne mal dve možnosti, útek alebo boj. V tej dobe ešte mladý, neostrieľaný a s horúcou hlavou mysliaci, vybral možnosť boja. Vzlietol vysoko k oblakom. Ohnivý drak ho okamžite nasledoval. Vypustil zo seba prúd ohňa. Prérijný drak sa plameňu vyhol len tak-tak. Zmenil smer a letel strmhlav dolu. Protivník samozrejme za ním. Mladý drak sa snažil plameňu utiecť. Zbadal príležitosť schovať sa medzi stromami. Ohnivý drak na svojom ohni nešetril. Svoje územie si bude brániť zubami nechtami. Od žeravého plameňa sa začali chytať koruny stromov a vegetácia navôkol. Hadak začal rýchlo kľučkovať medzi stromami, aby získal ďalší náskok. Náskoku využil na prudký obrat. Letel priamo oproti súperovi. Drvivým úderom zasiahol jeho hruď. Ohnivý drak túto náhlu akciu nečakal. Zahnal sa zubami na mladého protivníka. Vďaka pevnejším šupinám mal mladík výhodu. Zahnal sa po jeho tvári labou. Ohnivák mu to opätoval. Až vtedy sa začala skutočná dračia bitka, plná ostrých zubov a pazúrov. Červeno sfarbený drak mal v sile prevahu. Zahryzol sa mladšiemu do zadnej nohy. Prudkým švihom krku bol schopný od seba draka stiahnuť k zemi. Štipľavý dym zhoršoval obom drakom zrak a čuch. Hadak sa postavil na všetky štyri. ,,Ešte nekončíme,“ zavrčal červený a znovu sa mu vrhol po krku. Šedý drak mu prudko švihol chvostom do tváre. Zmenil názor. Boj bola hlúposť, teraz volil útek. Využil momentu nepozornosti a pokúsil sa vzlietnuť. Zacítil ako mu ostré pazúre mierne potrhali okraje krídlových blán. Ohnivý mu chcel za každú cenu zabrániť v úteku. Krídla-nekrídla, vedel, že sa odtiaľto musí dostať čo najskôr. Nechcel sa dymom otráviť, alebo skončiť ako ďalšia trofej neznámeho draka. Zadnými nohami sa odrazil od svojho protivníka. Ešte raz a naposledy ho švihol chvostom, než vyletel vysoko nad les. Sledoval, ako sa ohnivý drak strácal v žeravom ohni a hustom dyme.
Podarilo sa mu preletieť ešte niekoľko stoviek metrov, než od únavy pristal pri rieke. Zaspal. Prebudil sa až na druhý deň. Rany zo včerajšieho duelu ho štípali. Venoval preto chvíľu svojho času na zopár dúškov a vymytie rán touto životodarnou tekutinou. ,,Už nikdy viac,“ povedal si sám pre seba. Svoje rozhodnutie oddeliť sa od spoločenstva trpko oľutoval. No vrátiť sa už nemohol, bolo neskoro.
Čas neustále plynul, valil sa ako rieka, bez únavy, bez zastavenia. Hadak s ním. Pár rokov nato sa usadil v plodnom a plnom kraji. A žil dobre. Všetci si žili dobre. Možno až príliš dobre, preto im božská sila, zlé čary alebo čokoľvek už to bolo... túto zem vzalo. Nebolo možné ostať. Preto sa Hadúr, spolu s ostatnými drakmi vydal na útek, púť, pátranie za novým domovom. Či sa podarí ukáže len čas.