Vnútri neutíchajúci oheň vzdoru. Na prvý pohľad je Riot ako horiaci meteor rútiaci sa nočnou oblohou. Nádherná, fascinujúca, ale nesúca v sebe prísľub ničivej sily. Búrlivá duša a živé stelesnenie krásy v nebezpečenstve. Prvý dojem z Riot je presne taký, aká naozaj je. Nemá potrebu niečo predstierať alebo zakrývať svoje emócie. Rebelant, drak, ktorý sa nehanbí spochybňovať zaužívané normy a zvyklosti. Nosí v sebe totiž zvláštny pocit spravodlivosti, taký, ktorý ju vedie k ochrane slabších. I napriek riziku, ktoré to pre ňu prináša. To je medzi drakmi takmer nevídané. Nie medzi príslušníkmi väčších plemien.
Kým väčšina drakov žije harmonicky a nerušene so svetom okolo seba, Riot ho často skúša, rozbíja a pretvára podľa vlastného gusta. Neriadi sa pravidlami, odmieta uznať autoritu. Má na háku hodnoty a tradície starších drakov. Považuje ich za prázdne, rovnako ako tých, ktorí sa nimi riadia. To z nej robí rušivý prvok, kaz v ich oku a perfektnej spoločnosti. Niektorí ju obdivujú za jej odvahu, ale mnohí ju odsudzujú, čím ju odsúvajú na okraj spoločnosti. Dračica preto trávi mnoho času sama so sebou, no nevyhne sa spoločnosti druhých drakov, ak dokážu prijať jej povahu.
Napriek tomu, Riot nie je len rušivý prvok. Tvrdé šupiny schovávajú jemnú a citlivú bytosť s obzvlášť hlbokou empatiou voči utrpeniu a ťažkostiam druhých. Nie je na lichôtky a milé slová, ale na pravdu a na hĺbku a individualitu charakteru.
Nehnevá sa dlho a neprechováva zášť. Napokon si každý zaslúži druhú šancu, ak má odvahu o ňu požiadať. To však neznamená, že si nechá nasypať popol do očí, alebo že zožerie každú lož, ktorú pred ňu hodíte. Preto si často drží odstup, kým situáciu dôkladne nevyhodnotí. Keď slová nestačia, Riot sa nebojí zasiahnuť - a to fyzicky. Boj pre ňu nie je len spôsob riešenia konfliktu, ale predstavuje i možnosť zdokonalenia sa. No hoci bojuje rada, nerada ubližuje viac, než je nevyhnutné. Jej sila je vždy vedená presvedčením, že násilie je posledná, nie prvá možnosť.
Miluje slobodu nájdenú v rýchlom lete, keď sa nechá unášať vetrom, keď ju šľahá do tváre. Preto ju nikdy nenájdete len tak posedávať na jednom a tom istom mieste príliš dlho.

I.
Pôda sa chveje zakaždým, keď sa sopka prebúdza k životu. Naznačuje tak, že sa čoskoro udeje niečo veľké. Erupcia. Sopka, ktorá bola domovom drakov zo spoločenstva Kódan nebola aktívna. Spala. Už tisíce rokov. Predsa sa však z času na čas zachvela, ako keď sa medveď počas zimného spánku obracia na druhý bok. Presne počas takého zemetrasenia prišli na svet tri ohnivé dráčatá.
Dunenie hôr a zavýjanie vetra im boli uspávankou. Horúčavu striedal mráz a dráčatá rástli. Čoskoro zistili, že nie sú jediní. Ani oni, ani ich rodičia neboli izolovaní. Spoločenstvo, do ktorého sa vyliahli, zahŕňalo desiatky, ak nie stovky iných drakov. No spoločenstvo v tomto zmysle nešlo považovať za úzku a súdržnú komunitu, ale za zhluk drakov, ktoré spájalo len územie, plemeno a pravidlá hierarchie. Niektorí sa mali lepšie, zatiaľ čo iní prežívali na okraji, odkázaní sami na seba. To, aký život vás čakal, záležalo od jedinej veci - od toho, ako dobre ste sa vyliahli. A ak ste sa nevyliahli do výsadného postavenia, jedinou možnosťou bolo podliezať vyššie postaveným. Rodičovský pár, hoci boli oddaní a obetaví, nepatrili medzi tých privilegovaných. To situáciu ich mláďat značne komplikovalo. Už od útleho veku boli Riot a jej súrodenci nútení čeliť takej realite, v ktorej si museli vybojovať každý kúsok svojho priestoru. To hlavné, čo ich však rodičia naučili, bolo držať spolu. V ich svete nebola žiadna iná opora. Mali len jeden druhého.

II.
Dospievaním začala chápať fungovanie sveta okolo seba. Videla, ako iní draci ohýbajú svoje krky k zemi a vešajú krídla pred mocnejšími, aby si zabezpečili lepší život. Tento systém ju odpudzoval, rovnako ako sa jej hnusili tí, ktorí sa takto vzdali vlastnej dôstojnosti. No zároveň rozumela, že toto prostredie je aj jej domovom, miestom, kde sa naučila lietať, bojovať a loviť.
Postupom času sa Riot stretávala s čoraz väčším odporom. Otvorené prejavy vzdoru a snaha postaviť sa za slabších ju zaťahovali do čoraz väčších konfliktov. Robili ju nepohodlnou pre ostatných. Následky mnohokrát neniesla len ona, ale ich tak uvalila i na vlastnú rodinu. Veľkú papuľu však mala vždy len ona. Zatiaľ čo jej matka, otec a súrodenci znášali utláčanie a nespravodlivosť so sklopenými hlavami, ona nedokázala mlčať. Rozumela im. Chápala, že sa snažili zachovať aspoň to málo, čo im v rámci spoločenstva patrilo. Domov a zázemie, ktoré im poskytovalo ochranu pred drsným svetom tam vonku. Pre nich bol tento krehký pokoj hodný akýchkoľvek ústupkov.
Riot však takto žiť nemohla. Počas studenej noci, keď sa mraky pretrhli v hustom lejaku a blesky vládli nad krajinou, sa Riot zastavila na hraniciach. Na oblohe sa blyslo, osvetľujúc jej otca, ktorý ju cestou sprevádzal. Toto rozhodnutie, hoci ťažké, učinila už dávno. Chápala, ako ich bolelo nechať ju odísť. Oni zároveň rozumeli, že toto rozhodnutie musela urobiť. A tak, keď prvýkrát prekročila hranice spoločenstva a vzlietla k oblohe, pocítila prvý raz skutočnú slobodu. Bola pre ňu neznáma, nebezpečná, ale srdcu tak blízka.

III.
Teraz bola skutočne sama. Opustená v cudzom svete, ale voľná, patriaca len sama sebe. Riot fascinoval šíry svet. Poznala drakov i plemená doteraz neznáme. Kultúry, o ktorých ani len netušila. Taktiež však spoznala, že svet nie je len nádherné a divoké miesto, ale aj kruté. Lovci, draci vyhnanci a nepriazeň počasia jej často stáli v ceste. Nič z toho však divokému srdcu nebránilo v pokračovaní, a tak dlho na jednom mieste neobsedela. Len raz sa zastavila na mieste, ktoré sa nádejne tvárilo ako nový domov. Nebolo to spoločenstvo v pravom zmysle slova, ale len skupinka štyroch tulákov, drakov bez domova. Usadili sa na skalnom útese. Nespájalo ich veľa, snáď len to, že ani jeden z nich nemal kam zapustiť korene. Všetci boli sami a možno práve preto našli dočasný pokoj spolu. Delili sa o korisť, o miesto na odpočinok a spoločne prečkali nekonečnú zimu.
Napokon aj ich však osud rozdelil a zdanlivo idylické spolužitie sa náhle rozpadlo.
Medzi drakmi sa začali drobné nezhody. Spočiatku len malichernosti, vyústilo to však konfliktu, v akom už sa viac draci nedokázali vystáť. Každý z nich mal inú predstavu o živote, iný smer, ktorým sa chcel uberať. Rozdiely, ktoré si spočiatku nevšímali, začali byť neznesiteľné. Skupina sa definitívne rozdelila.
Riot zostala už len s jednou spoločníčkou, nebeskou dračicou menom Venuša. Medzi dvoma samicami vzniklo zvláštne puto. Riot sa k nej pripútala, cítiac náklonnosť, ktorú si spočiatku nedokázala vysvetliť. Takto spolu strávili celú jar.
Riot však postupne pochopila, že jej city nie sú opätované. Náklonnosť, ktorú k nej cítila, bola len jednostrannou a s ťažkým srdcom prijala, že ich cesty sa musia rozdeliť. Keď prišlo leto a horúci vzduch bol plný vône kvetov, ohnivá odletela.

IV.
Niekoľko ďalších rokov prežila v osamelosti. Nebola to samota v pravom zmysle, často si našla niekoho, kto zdieľal jej spoločnosť, no nikdy to nebolo ako kedysi. Spávala sama, zobúdzala sa sama. To bol pocit, ktorý ju prenasledoval bez ohľadu na to, kde práve bola. Neustále sa presúvala, akoby stále hľadala miesto, ktoré by mohla nazvať domovom.
Jedného veterného rána zbadala nad skalami húf drakov. Nebolo ich pár, nebolo ich ani päť. Viac. Mohlo ich byť desať, či dokonca dvadsať. Neleteli len tak, bez cieľa a len preto, že mohli. Mali istý cieľ, ten Riot okamžite zaujal. Nebodaj preto sa rozhodla drakov dlhé dni z povzdialia sledovať. Putovala s nimi, no zostávala neviditeľná, akoby bola iba tieňom na oblohe. Krátko pred ich usadením sa oddelila a sama spočinula svoje laby na pôde Helvanirskej. Len čas ukáže, či túto krajinu nazve novým domovom.